Blíži sa koniec desaťročia. Dlhá doba. Tisícky hier, ktoré sme mali možnosť si zahrať. Tak málo času. Tak veľa zážitkov. A objektívny rebríček, ktorý sa vlastne ani nedá vytvoriť.
Ako to už býva, koniec roka, to je obdobie rekapitulácie, je to obdobie, keď sa pozeráme do minulosti, ale aj vzhliadame do budúcnosti. A o to viac, keď sa okrem výmeny rokov mení aj desaťročie. Rozmýšľali sme, aký by bol najvhodnejší spôsob „uctenia“ si hier, ktoré sme mali možnosť si zahrať. A asi nemá veľký zmysel vytvárať objektívne tváriace sa zoznamy najlepších hier, ktoré sme hrali, pretože jednak si recenzie všetkých hier môžete prečítať na webe a zároveň by sme sa iba opakovali.
Preto sme sa rozhodli pre formát, ktorý sme interne nazvali: Hry desaťročia, do ktorých sme sa zaľúbili, a myšlienkou je skôr formát „love letter“, kde budeme zdieľať naše zážitky s danou hrou subjektívnejšou a voľnejšou formou. A každý deň až do konca kalendárneho roka sa dočkáte jednej. Nehľadajte teda objektivitu, nehľadajte ani žiadne poradie. Pretože ako by povedal Glum: Táto hra je „môj milášek“…
BloodBorne
Predstavte si, že by ste sa v tejto chvíli prebudili v cudzej miestnosti. Miestnosti, ktorá je plná špinavých nástrojov, a nič by vám nedávalo zmysel. Asi nejak takto sa začína dej v Bloodborne. Netvrdím, že sa ocitáte na počiatku príbehu, pretože ten sa začal naozaj dávno predtým, ako ste sa dostali do mesta Yharnam vy. Ležíte na operačnom stole a prichádza k vám slepý muž na vozíku. Prvotný stret s ním vo vás zanecháva pocit, že asi ide o človeka, ktorý si mnohé vytrpel. Ale prečo je tu a chce od vás podpis na transfúziu krvi? Máte vôbec na výber? Prečo ste tu? A to je ono. Presne tieto otázky vyvolávajú v hráčoch ten cit k hre, ktorému hovoríme láska. Budem sa usilovať popísať, prečo je Bloodborne mojím najobľúbenejším titulom, a skúsim pri tom nevyzradiť priveľa z príbehu, keďže dúfam, že to aspoň jedného človiečika na planéte presvedčí, aby si to zahral.
{embed_video //www.youtube.com/watch?v=tGeYmC9bK68&t=886s}
Nie je to tak dávno, čo vyšiel titul Death Stranding od na celom svete hypovaného Hidea Kodžimu. Podľa môjho názoru je na hernej scéne ešte jedno japonské meno, ktoré dodáva hrám ich nezameniteľnú chuť a každému príbehu pridáva na kvalite už len tým, že ho poriadne nevysvetlí. Veď nad tým porozmýšľajte sami, aká dokáže byť ľudská myseľ nekonečná. Týmto som nechcel Death Stranding degradovať, to určite nie, ide skôr o to, že podľa mňa sú hry od From Software poriadne nedocenené. Takže meno sme už načrtli a môžeme smelo vyhlásiť, že ide o Hidataka Myiazakiho. Veľa ľudí by tohto človeka označilo za herného revolucionára, pretože do hrateľnosti konečne priniesol poriadnu výzvu, no ja si myslím, že hrám iba vrátil ich pôvodnú obťažnosť. Naozaj, opýtajte sa starších hráčov, kedysi tie hry nevodili ľudí za ručičku a dávali pocítiť každý moment nepozornosti.
Trošku som možno odbočil od témy, ale bez toho by to nešlo, pretože by som chcel poukázať, ako to chodí vo svete Bloodborne s dejom a vlastne so všetkým. Ide o titul, ktorý sa radí do série Soulsborne, a tak každý, kto hral niektorý diel, vie, že vás vypľuje do sveta štýlom „poraďte si, ako viete“. Doslova a do písmena. Sú tu síce nejaké začiatočné nápovedy s nápisom „stlač X pre úskok“, ale to je k hrateľnosti asi tak všetko. Hra je omnoho prepracovanejšia a pokiaľ nie ste lovec každej maličkosti, čo vám ponúka, môžete si za celé prejdenie nevšimnúť pokojne aj jedného bossa či rovno celú lokalitu.
Bloodborne je akčný RPG titul, a tak si milovníci RPG kúskov možno trošku dajú pozor na štatistiky svojho vybavenia, vďaka čomu možno budú mať priebeh hry trošku jednoduchší. Dá sa to však prejsť aj so začiatočníckym vybavením a dávkou odhodlanosti. Práve bitky s bossmi vás občas donútia zamyslieť sa nad tým, či by nebolo lepšie ešte sa skúsiť vylevelovať na obyvateľoch Yharnamu. A v tomto je to jedinečné. Váš skill totiž bude dôležitý pre vaše hranie, nepôjde len o bezhlavé naháňanie sa za väčším mečom alebo rýchlejšou puškou. Netvrdím, že v hre neexistujú top zbrane, ide len o to, že do nej budete musieť investovať viac ako len bezduché držanie gamepadu a stláčanie R2. Ale dosť o hrateľnosti, preto tu nie som.
Krv. Mesiac. Sen. Práve som vám vymenoval ikonické heslá, ktoré budú s Bloodbornom navždy spájané ako tma so svetlom. Možno je to dobre mierený marketing a Myiazaki nie je majstrom príbehov, ale pokojne to môže byť myšlienka, ktorá mu napadla a on ju nemohol pustiť, pretože vedel, že ona potom nepustí hráčov. Už keď sa zamyslím nad tým, že vymyslel príbeh založený na krvi, tak z toho dostávam zimomriavky. Veď krv je v podstate všetkým – len si predstavte, akú silu má. Narazíte na ňu pri každej hororovej zápletke. Tu však nečakajte, že by šlo o krvavý titul, ale skôr to, že ľudská márnomyseľnosť sa zase raz nevyplatila a trpieť bude celé mesto.
Spoiler Alert!!!
Stávate sa lovcom, či už chcete alebo nie.
Príbeh hry sa opiera o diela H.P. Lovecrafta, čiže sa stretnete aj s istými „Great Ones“, ktorí ľuďom ponúkli svoju krv. Ako to už býva zvykom, ľudia radi experimentujú, a to pokojne aj na svojich blízkych. Experimentovanie sa pomaly vymyká z rúk a z ľudí sa stávajú beštie, ktoré blúdia mestom a úplne strácajú kontrolu nad svojou mysľou. Ako človek, ktorý sa dostáva do noci plnej beštií, nemáte na výber a musíte sa stať lovcom. Musím vás však vopred upozorniť, nič nemá ten správny happy end, ako sme zvyknutí pri iných tituloch. Proste sa budete musieť zmieriť s tým, že život občas nie je fér. Ako som už napísal, loviť budete v noci a do bezpečia sa uchýlite do lovcovho sna, odkiaľ sa budete môcť premiestňovať do ďalších oblastí.
Potom si predstavte, ako dobre je využitý koncept snov v hrách. Celé univerzum zabalíme do sna a dostaneme nekonečné možnosti ohýbať pravidlá tak, ako nám chutí. Týmto sa dostávam k načrtnutiu atmosféry. Už v starších tituloch od From Software som si všimol ich záľubu v európskej kultúre a nezameniteľné stredoeurópske názvy v ich hrách, ako boli Ostrava alebo Havel. A to je to, čo ma na tej hre naozaj priťahuje. Celý Yharnam má nádych temnej Prahy a neskutočne to titulu sedí. Pridajte do nočnej prahy Lovecraftovskú zápletku a máte horor, do ktorého nie je ťažké zamilovať sa. Až ma pri tejto myšlienke udivuje, že práve Japonci vedeli zachytiť tú gotickú atmosféru tak dobre, a vlastne si nespomínam, či som niečo také hral od čias Castlevanie. Vlastne by som chcel ešte vysvetliť, že horory sú žánrom, ktorý naozaj nemusím, a zahrám si ich, iba ak majú zaujímavý príbeh, žiadne naskriptované ľakačky. Bloodborne je v tomto iný. Tu sa totiž nebojíte nepriateľov, ale sami seba, že nedokážete premôcť jednu jedinú noc.
Stávate sa lovcom – či už chcete alebo nie.
Ďakujem za pozornosť a dúfam, že týmto článkom som aspoň trošku dokázal popísať, prečo Bloodborne tak milujem.