Hry desaťročia, do ktorých sme sa zaľúbili: Elex

Hry desaťročia, do ktorých sme sa zaľúbili: Elex

 

Blíži sa koniec desaťročia. Dlhá doba. Tisícky hier, ktoré sme mali možnosť si zahrať. Tak málo času. Tak veľa zážitkov. A objektívny rebríček, ktorý sa vlastne ani nedá vytvoriť.

Ako to už býva, koniec roka, to je obdobie rekapitulácie, je to obdobie, kedy sa pozeráme spätne, ale aj vzhliadame budúcnosť. A o to viac, keď sa okrem výmeny rokov mení aj desaťročie. Rozmýšľali sme, aký by bol najvhodnejší spôsob „uctenia“ si hier, ktoré sme mali možnosť zahrať. A asi nemá veľký zmysel vytvárať objektívne tváriace sa zoznamy najlepších hier, ktoré sme hrali, pretože jednak si recenzie všetkých hier môžete prečítať na webe a zároveň by sme sa iba opakovali.

Preto sme sa rozhodli pre formát, ktorý sme interne nazvali: Hry desaťročia do ktorých sme sa zaľúbili a myšlienkou je skôr formát „love letter,“ kde budeme zdieľať naše zážitky s danou hrou subjektívnejšou a voľnejšou formou. A každý deň až do konca kalendárneho roka sa dočkáte jednej. Nehľadajte teda objektivitu, nehľadajte ani žiadne poradie. Pretože ako by povedal Glum: Táto hra je „môj milášek...“

Elex

Hry od nemeckých Piraní mali vždy svoje miesto v mojom srdci. Možno je to tou temnou víziou ich svetov, možno krásne navrhnutými otvorenými svetmi, ktoré nepôsobia len ako priestor s umelo naskladanými objektami ale ako logická jednotka, a možno je to tou atmosférou, keď sa prechádzam cez zaľudnené prostredia a v pozadí vždy počuť nejaký ruch či rozhovory postáv. Jednoducho typická nemecká precíznosť, no nie chladná ako kalená oceľ ale vrúcna a teplá ako dotyk vašej matky.

Elex je. minimálne ale aspoň pre mňa, už klasikou ich portfólia. Prekrásna hra, ktorá bola vďačná, že som ju hral, a ktorá bola rada, že mi mohla ponúknuť skutočnú hru. A tým myslím to, že si o mne nemyslela, že som len cvičená opica a rešpektovala môj dôvtip a moju šikovnosť, pričom z času na čas na mňa šibalsky pomrkla nárazovým zvýšením náročnosti. Keď hra hráča rešpektuje, tak ten vtedy vie, že má dočinenie s niečim výnimočným. Na Elex azda milujem najviac to, ako staromilne pôsobí a zároveň prináša nádych niečoho moderného, čo by u takého nového Gothicu ani len nefungovalo. Myslím tým napríklad tryskové motory, ktoré tradičnú hrateľnosť obohatili o výraznú vertikálnosť sveta, čo umožnilo tvorcom pripojiť do hrania nové prvky. A s tým ruka v ruke prišli aj nové herné zážitky.

Pri Elexe som si uvedomil, že si najviac azda cením tie hry, do ktorých som sa dokázal zaľúbiť aj napriek ich evidentným nedokonalostiam. A že ich táto hra má. Však nesie odkaz Gothicov. Súbojový systém bol už tradične veľmi kostrbatý, náročný na zvládnutie, no nakoniec tak vďačný, keď som sa s ním vžil. Animácie postáv mali ďaleko do vyšperkovanosti AAA hier a občas som sa aj pristihol, že mi vykúzlili mierny uštipačný úsmevík na tvári, no aj napriek tomu som stále sústredene počúval dialógy, aby mi nič neuniklo. Príbeh už tradične mierne naivný, ako keby ho písal len nejaký nadšenec, než scenárista snažiaci sa o čo najvyšperkovanejší výsledok, no aj napriek tomu, a možno práve kvôli tomu, na mňa pôsobil tak ľudsky, tak prirodzene a tak krásne od srdca.

Veď tu z jednej strany predsa ide o záchranu pôvodnej prírody! Preto moje kroky okamžite smerovali k frakcii Berserkerov snažiacich sa zachrániť to, čo ešte z prirodzeného biotopu ostalo. Aby som sa s ich pomocou vysporiadal s technologicky vyspelými, no vo vnútri ako ľad chladnými Albami. A čo na tom, že som Alb sám. Niekedy sa jednoducho musíte obrátiť proti svojim vlastným v mene zachovania toho správneho. Bezstarostnosť Outlawov mi okrem toho veľmi nevoňala, predsa len mám rád zásady a boj v mene dobra. A Klerikovia, aj keď s celkom dobrým videním sveta, tak lipli na tom svojom náboženstve ako nejakí pomätení fanatici až príliš a s tým som sa nejako nemohol stotožniť.

Tak ako iné hry tohto štúdia ma aj Elex nadmieru nadchol prieskumom ručne vykresleného sveta plného detailov. Z každého kúta hry bolo cítiť snahy o jeho čo najprirodzenejšie vykreslenie. Enviromentálny dizajn mal Elex úplne fantastický a to hlavne kvôli spojenu logických zákonitostí rôznych prírodných oblastí. Nájdete tu prímorský prístav, ostrov, pieskovú púšť, zasnežené hory i lesy s listnatými stromami a v každej jednej lokalite sa stretnete s pre ňu typickými obyvateľmi. Raptorov stretnene napríklad prevažne v močaristých oblastiach, Nightshadeov zasa hlavne na otvorenejších pláňach, nakoľko taká mohutná obluda si vyžaduje svoj veľky životný priestor, a napríklad také Chiméry sa vyskytujú len regióne menom Ignadon vyznačujúcim sa lávovými pláňami. Všetko tu má svoje logické usporiadanie a to je presne jedna z tých vecí, ktoré na Elexe tak uznávam. Piranha Bytes je koniec koncov známa touto starostlivosťou o ich herné svety už od svojich počiatkov.

Celý level dizajn je podmienený uveriteľnosti momentu. Katastrofa, ktorá postihla svet, zanechala mnoho ľudských osudov skončených predčasne, navždy zvečnila momenty, ktoré čakajú na hráča, až ich objaví. Samozrejme len v prípade, ak skúma prostredie a zaujíma sa, čo sa v jednotlivých častiach krajiny dialo dávno v minulosti. Skúmanie sveta, rozvíjanie svojej postavy cez rôzne implantáty, používanie mágie alebo strelných zbraní, to všetko je v Elexe tak veľmi uspokojujúce. Navyše tu nenájdete žiadne bežné role-playing povolania, ale to, akým smerom sa vaša bude poberať, záleží na vašich rozhodnutiach a tom, ku komu sa rozhodnete pridať. Musíte si vydobiť dôveru, aby vás jednotliví učitelia zaviedli do tajov ich majstrovstva.

Elex je krásna hra aj kvôli svojmu pomalému tempu. Tam sa nikto nikdy neponáhľa, všetko má svoj čas a všetko sa deje pekne s rozvahou. A takto pracuje aj so samotným hráčom. Hra ma nikdy nenútila bežať medzi výbuchmi, len aby vo mne vyvolala plytký wow efekt, že pozerám na bombastický film, pričom mne ako postave sa vlastne ani nemôže nič stať. Hra ma nikdy nenútila ponáhľať sa na nejaké miesto, len aby som stihol vidieť niečo na obrazovke a taktiež mi ani umelo nebrala kameru z rúk, len aby mi ukázala, čo by som podľa jej samej mal vidieť. Elex ma ako hráča plne rešpektovala a to sa v moderných hrách snažiacich o filmový feeling na úkor samotného hrania stáva už pomaly ani nenosí.

Nezaspala Piranha Bytes tak trocha na vavrínoch? Oproti super namakanej triple A (čítaj tripleeej znechuteným spôsobom) produkii predsa len zaostáva v početných technických veciach. Podľa mňa nie. Možno by som si prial, aby súbojový systém bol trocha intuitívnejší, teda aby pôsobil prirodzenejšie, a aby prestrihové scény boli menej kostrbaté, no to všetko sú slabé mínusy oproti mohutnej stene hrateľnosti, pravej a ničím nekazenej hrateľnosti, ktorá je tá najpodstatnejšia vec každej jednej hry. Tisíckrát radšej takéto hry než vykalkulované „tripleej“ hry bez duše a štýlu, ktoré sa ma snažia ohúriť spomínanými nudnými wuuuuoaaauuu (čítaj veľmi pomaly) pasážami.

Túto dekádu Pirane nezaháľali a priniesli celkovo tri hry – Risen 2: Dark Waters, Risen 3: Titan Lords a Elex – no až práve tá posledná menovaná znova prinavrátila tvorcom pôvodný lesk a uznanie. Prvý Risen bol dôstojným nástupcom série Gothic, no nasledujúce pokračovania neboli tým, čo sa v hernej brandži práve nazýva pokrokom. Až práve Elex bol pre Piranha Bytes tým impulzom, ktorý ich prebral po rokoch letargie k životu a znova naštartoval ich vývojársky talent.

A teraz mi už konečne dajte Elex 2, aby som do toho podmanivého sci-fi/post-apo/fantasy sveta planéty Magalan mohol opäť zapustiť na ďalšie stovky hodín svoje piranie korene!

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

 
 
 
 
 

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk