Po každej stránke pôsobivý technologický posun špatí kontroverzná cena a absencia pokročilých gameplay mechaník z The Last of Us: Part II.

Skrátka purrfektné.

Séria Sniper Elite je známa svojou priamočiarosťou, ktorá sa nemení už roky. Pointa je vždy jasná – nakopať nacistom zadok vo všetkých možných verziách. Zatiaľ čo niektoré spoločnosti špekulujú s budúcnosťou, pretože hráčom sa vraj zunovali boje v druhej svetovej vojne, Sniper Elite z koľaje nevybočí ani o milimeter. Je to ešte vlastne zaujímavé?

Prečo by sa mal príbeh o bohoch tak veľmi držať pri zemi?

Odrazy neónových pútačov v kalužiach vďaka ray-tracingu spočiatku nadchnú, no po pár hodinách omrzia – rovnako ako haptická odozva a jednotvárny svet, kde je paradoxne jediným živým elementom duch vášho mŕtveho detektívneho parťáka.

Značka Gran Turismo je tu s nami od vydania prvého PlayStationu. Je pravda, že som jednotku nikdy nehral napriek tomu, že som PSX vlastnil. Ku mne sa dostala až druhá časť. Keďže to bolo hneď na dvoch CD (čo som dovtedy nikdy nevidel), hneď vo mne evokovala úžas. Odvtedy uplynulo mnoho rokov a ešte viac sa zmenilo, hoci, našťastie, nie všetko.

Dying Light 2 si z prvého dielu berie miestami až veľa, inokedy zas príliš málo.

Začiatok roka (najmä mesiac február) je prešpikovaný vydávaním dlhoočakávaných titulov zo všetkých strán. Mnohé z nich boli odložené a tak sa to možno stalo aj malým nedopatrením. Medzi ne patri aj pokračovanie Horizon Zero Dawn s názvom Forbidden West. Táto IP od holandského štúdia Guerrilla Games mala premiéru vo februári pred piatimi rokmi. Päť rokov... tak dlho čakám, kým sa môžem znova vrátiť do krásneho postapokalyptického sveta robotických dinosaurov. Dokáže ale „zakázaný západ“ nadviazať na posledné udalosti a minimálne udržať stanovený štandard?

Pamätám si, akoby to bolo včera, keď vyšli Uncharted 4 a následne aj datadisk. Ako exkluzivity na PlayStation a overenú značku som ich musel mať hneď. Keďže to bolo len pred pár rokmi, nečakal som taký skorý návrat. Ono, nedá sa povedať, že ide o nejaké plnohodnotné remastre, resp. remaky, pričom písať len o vylepšeniach by zabralo ozaj len pár riadkov, tak to skúsme inak. Poďme sa na tieto dva tituly pozrieť, akoby mali vyjsť ako novinky a či by v dnešnej dobe vlastne obstáli ako AAA projekty (hoci toľko nestoja).

Keď ma šéfredaktor oslovil, či by som nezobral na recenziu tento titul, moja prvá odpoveď bola „to odo mňa nechci“. Dôvod? Som už starý a drvivá väčšina hier, ktoré mám, sú singleplayer príbehovky. Predstava, že budem kosiť trávu a žať jačmeň, mi vôbec nevoňala. Nakoniec som si povedal, že niekto to urobiť musí a tak si hovorím, že skúsiť môžem...

Už viac ako dve desaťročia sa Rockstar Games a séria GTA nachádzajú na výslní herného priemyslu. To je vyhradené len pre pár vyvolených, ktorým sa podarilo dosiahnuť takmer neomylný status. Pred odhalením remastru Grand Theft Auto: The Trilogy - Definitive Edition sa okolo série šírilo veľké neznámo, ktoré akoby naznačovalo, že v štúdiu nie je všetko na kostolnom poriadku. Po prvých detailoch a krátkej ukážke sa situácia na oko upokojila, pretože fanúšikovia opäť nadobudla aspoň akú-takú vieru v to, že Rockstar splní sľub nostalgie v jej najčistejšej podobe.

Pre tento rok sa Activision a štúdio Sledgehammer Games v Call of Duty rozhodli vrátiť do obdobia druhej svetovej vojny aj napriek tomu, že ich najväčší konkurent išiel úplne opačným smerom, čo sa tak často nestáva. FPS z WW2 sme tu už mali požehnane a tak je dnes pomerne ťažké prísť s niečím novým a zaujímavým. Podarilo sa to titulu Call of Duty: Vanguard?

Kyberpunkovú kultúru posunul do popredia Cyberpunk 2077, podobné hry tu však boli dávno predtým a prídu aj potom. Fanúšikovia sa nezrodili zo dňa na deň, rovnako tak ani vývojári, ktorí chceli daný žáner pretlačiť dopredu, alebo si len uctiť obľúbený štýl. K tomu patrí aj hra Ghostrunner, ktorá sa ale od komerčne známejšej značky veľmi odlišuje.

Keď príde na horory, stojím vždy v prvom rade. Mám to zakorenené už od útleho detstva, že tento žáner zbožňujem. Či už ide o knihy, filmy alebo videohry, čokoľvek, čo stojí za to, hneď musím vidieť, čítať, hrať. Teraz je ale na mne, aby som po dlhej dobe nejaký horor ohodnotil. Hovorí sa, že človek by svoje idoly nemal spoznať, svoje vysnívané auto z detstva by nemal šoférovať, lebo sa sklame. Z pohľadu spotrebiteľa je pre mňa jednoduché si prečítať recenziu a následne si užiť hru. Ale hodnotiť ju, najmä ak ide o milovaný horor? Názov štúdia (We Create Stuff) totiž naznačuje, že kreativita a humor vývojárom rozhodne nechýba.

Poznáte to, tento scenár sa opakuje každý rok – športy od EA, Call of Duty a dane. Toto sú istoty, ktoré berieme ako samozrejmosť. A inak to nie je ani tento rok. Reč je, pochopiteľne, o novom ročníku vo futbalovej sérii FIFA, tentoraz s číslovkou 22.

Patrím k obrovským fanúšikom značky „Votrelec“. Už od útleho detstva, keď som to medzi vianočnými sviatkami potajme pozeral v noci zabalený do deky, keď som nemohol spať. Aj vďaka tejto zhode okolností teraz nemôžu Vianoce byť bez série týchto filmov (ako aj Smrtonosná pasca 1 a 2). V každom prípade, stalo sa tradíciou, že počas sviatkov hrám aj najlepšiu Alien hru za posledné dlhé roky – Isolation. Pribudne k tomu aj Aliens: Fireteam Elite?

Keď som súhlasil s tým, že si vezmem tento titul na recenziu, tak som ešte nevedel, akú búdu si na seba šijem. Čo som vlastne čakal? Na webe máme už 2 recenzie, jedna na PS4, druhá na PC a teraz s veľkým updatom na PS5, to budú dohromady tri. Čo mám teda vlastne napísať, čo ešte neodznelo?

Pôvodný príbeh Jina Sakaia z obdobia feudálneho Japonska bol prijatý veľmi dobre. Ubehlo už niečo vyše roka a po neskoršom pridaní multiplayerového režimu sme sa dočkali aj DLC rozšírenia, za ktoré si musíte zaplatiť. Viem, že mnoho ľudí nie je fanúšikom plateného dodatočného obsahu, no napríklad taký Horizon Zero Dawn: The Frozen Wilds je krásny príklad toho, že niektoré rozšírenia naozaj stoja za každé euro, ktoré musíte zaplatiť. A rovnako ako Horizon Zero Dawn, aj Iki Island je od dvorného štúdia Sony (v tomto prípade Sucker Punch Productions), môžeme teda v prípade Ghost of Tsushima: Iki Island očakávať rovnakú kvalitu?

Nie je to tak dávno, čo som sa dozvedel o existencii Tribes of Midgard a musím povedať, že mi hra hneď padla do oka. Farebná, veselá, bojová a zo severu. Práve severská mytológia je poslednú dobu in a keďže patrím k tým starším fanúšikom, tak to viem ešte viac oceniť.

Príbehovky vždy patrili a budú patriť medzi moje preferované žánre. Bez ohľadu na typ hry, rád vyskúšam čokoľvek, čo ma dokáže pobaviť a zaujať. Ale hra, ktorá rozpráva príbeh výhradne cez text? Áno, aj zopár väčších titulov využíva tento mechanizmus, no či až takto?