RECENZIA: Assassin’s Creed: Valhalla je v mnohých ohľadoch najlepším dielom série. Skål!

RECENZIA: Assassin’s Creed: Valhalla je v mnohých ohľadoch najlepším dielom série. Skål!

 

Ubisoftu sa po dlhom čase podarilo vytvoriť hru, ktorú nie je nutné hodnotiť len ako diel série. Titul, ktorý sa obháji aj sám, na vlastnú päsť. Nazývajte ma skeptikom a hejterom, ale som úprimne prekvapený.

Subjektívne vzaté, nie som veľkým fanúšikom herných sérií, ktoré svojou masívnosťou presahujú trilógie. Podobne ako pri filmoch, aj pri hrách sa originalita zvykne s každým ďalším dielom vytrácať. Opakujú sa herné mechaniky, dejové zápletky... prax skrátka ukazuje, že menej je niekedy... lepšie. O to viac však dokáže prekvapiť – a potešiť – prípadný opak, ktorým Valhalla je. Pretože, ak vydáte už dvanásty diel niečoho a získate ohlasy v superlatívoch, je to jednoducho obdivuhodné.

„Žiadna trojáčková ´open-world RPG´ na štýl Zaklínača 3 by sa veru nemusela hanbiť za takýto level dizajn.“

Prekvapujúce (a paradoxné) je aj to, že jeden z najlepších dielov Assassin´s Creed ságy asasínov až tak veľmi nepotrebuje – a to nielen dejovo, ale aj z hľadiska hrateľnosti. „Stealth“ je už len prežitkom z čias dávno minulých, čoho dôkazom je napríklad implementácia mechaniky nájazdov, v rámci ktorých vy a vaša vikingská partička mlátičiek vyrabujete kláštor či usadlosť. Nie potichu a elegantne, ale hlučne, čelom! Hlavný hrdina Eivor nie je typ bojovníka, ktorý sa zakráda vo vysokej tráve, a dokonca ani jeho skrytá čepeľ vlastne vôbec nie je ukrytá. On vlastne ani vôbec nie je asasín a spolupracuje s nimi len preto, lebo je to prospešné pre jeho klan. Tiché zabíjanie od chrbta mu navyše vôbec nesvedčí a hra sa vás nijako nesnaží presvedčiť o opaku. Hlúpa umelá inteligencia NPC nepriateľov vás navyše priam vyzýva, aby ste sa jej postavili tvárou v tvár, so sekerou v ruke.

Egyptské Origins, antické Odyssey a teraz vikingská Valhalla: kamkoľvek nás zavedie ďalší diel Assassin´s Creed, jedno je isté. Kultová séria, ktorá odštartovala v roku 2007, sa v posledných dieloch uberá inými, novými smermi, čo sa skalným priaznivcom AC nemusí pozdávať. Je to zmena výrazná, ktorá podľa môjho názoru ešte nie je finálna. A ani by nemala byť – Valhalla má ešte na ceste za novou identitou značky čo doháňať. Je však viac než na správnej ceste.

Polárna žiara a COVID, dvaja heraldi apokalypsy

Valhalla je, pokiaľ ide o vydanie na novú generáciu konzol, debutom série, pokračuje však v RPG ladení, ktoré do tejto akčnej „stealth“ klasiky zaviedol egyptský Origins. Hra vám servíruje hneď dva otvorené svety, skromnejšiu Škandináviu a rozľahlé Anglicko (v budúcich prídavkoch aj Írsko a Francúzsko), a to počas vikingskej invázie do Británie v ôsmom storočí. Protagonistom je nájazdník Eivor, bojovník (alebo bojovníčka) Havranieho klanu, ktorý po zjednotení klanov prvým nórskym kráľom Haraldom I. opustí rodné brehy a vydá sa so svojimi súkmeňovcami na západ, za vidinou plných truhlíc bohatstva a slobody.


Nájazdy na kresťanské sídla predstavujú hlavný zdroj materiálov potrebných pre vylepšovanie vašej vikingskej kolónie.

Pretočme časostroj o 1147 rokov neskôr a ocitneme sa v koži výskumnice Layly Hassan, známej z AC Origins a AC Odyssey, ktorá (ako „protagonista súčasnosti“) nahradila zosnulého Desmonda Milesa z prvých troch dielov. Layla a jej tím sa snažia prísť na to, prečo svetu po druhýkrát za posledných osem rokov hrozí zánik – a zdá sa, že kľúčom ku všetkému je práve stáročia mŕtvy viking Eivor, ktorého spomienky preto Layla prežíva cez animus. Premisa je zaujímavá a Ubisoft opäť dokázal, že hoci nepatrí k majstrom príbehových rozprávaní, má aj svoje svetlé chvíľky.

Zatiaľ čo v prvých dieloch vývojári do deja zakomponovali svetoznámu konšpiráciu o konci sveta v roku 2012, kedy sa končil enigmatický majský kalendár, tentoraz Layline e-maily v osobnom počítači odhalili to, že jedným zo zlovestných signálov blížiacej sa druhej apokalypsy je aj „smrtiaci ázijský vírus“. Nejde pritom len o narážku na súčasnú pandémiu: choroba COVID-19 sa priamo spomína v Laylinej elektronickej korešpondencii, ktorú si vymieňa s rodinou.

„Ubisoftu musím jednoducho prirátať k dobru, že sa vo Valhalle čo najviac snažil odkloniť od svojej tradičnej generickosti.“

Ide o šikovný ťah, ako hráča zaujať – niečo podobné, ako keď ste sa v Black Flag dozvedeli, že Abstergo má vlastnú videohernú divíziu a spomienky z minulosti chce pretaviť práve do hier a filmov. Je to drobnosť, ale neočakávaná – a dobrý spôsob, ako dodať fiktívnemu príbehu punc domnelej reálnosti. Je totiž dôležité, aby hra hráčom dávala zmysel.

Podobností s prechádzajúcimi dielmi tu je, samozrejme, oveľa viac, inak ale Valhalla v sérii o asasínoch vyčnieva ako strom na poli.

Môj dom, môj hrad – moja dedina, moja rodina!

Eivora (alebo Eivor) si môžete počas hry meniť, a to vrátane pohlavia, tetovaní či vlasov. Animus a línia z 2020 vás poväčšine necháva v pokoji prežívať spomienky z čias stredoveku, ktorého svet je skutočne otvorený a obsah až podozrivo pestrý. Misie a gameplay prekvapivo nie sú generické, aktivity v Anglicku z čias synov Ragnara Lothbroka sú rôznorodé a vylepšovanie vlastnej usadlosti, prvýkrát uvedené v Assassin´s Creed II skrze Villu Auditore, zohráva v rámci hry naozaj veľkú úlohu. Už nejde o bonusovú aktivitu: prosperita vikingskej kolónie v cudzom svete je jednou z vašich primárnych úloh.


Fotomód k tejto hre jednoducho patrí. Valhalla je plná dychberúcich scenérií a miest, ktoré si priam žiadajú, aby ste ich zvečnili na umeleckom screenshote.

Eivor totiž nie je asasín, nebojuje pre vyššie dobro, rovnováhu či akýsi tajný rád. Skrátka chce, aby sa mal jeho klan čo najlepšie, a všetko, čo robí, vykonáva pre svoju adoptívnu rodinu. Zatiaľ čo Bayek z AC Origins bol vôbec prvým asasínom a Kassandra z Odyssey zasa predchádzala celému mýtickému bratstvu strážcov slobody, Eivor nemá o tajný súboj asasínov a templárov nejaký neosobný, ideologický záujem.

Príbehovo aj z hľadiska hrateľnosti si Valhalla jednoducho „ide svoje“. Isteže, celý „mythos“ o tajných spolkoch a bojoch o nadvládu nad svetom tvorí kulisu, bez ktorej by to už nebol Assassin´s Creed – ale až tak veľmi túto barličku nepotrebuje. Až atmosféra hry a plejáda aktivít pre mňa boli pamätné: misie ako tá, v ktorej som musel vikingskému bojovníkovi vysvetliť, že za jeho migrénou stojí sekera v jeho hlave. Tieto síce krátke, ale pomerne originálne kratochvíle, často úsmevné, sú nielen dobrým kontrastom k vážnemu tónu hlavného deja, ale vyvolávali u mňa počas hrania zvedavosť. A zvedavosť, to je pri otvorených svetoch ten najlepší motor, ktorý hráča ženie vpred.

Motiváciou premieňať farebné bodky na mape na preskúmané a vybrakované miesta nie sú len nové zbrane či brnenia, ale aj to, že váš nový domov, dedinka Ravensthorpe, zúfalo potrebuje materiály, aby mohla expandovať. Táto vikingská komunita najprv začína len ako pár stanov pri vode a je jednou z vašich hlavných úloh vybudovať z tohto zapadákova profitujúce centrum života a obchodu. Ignorovať túto stránku hry je ako obrátiť sa chrbtom k jednému z jej pilierov – Ravensthorpe nie je „bokovkou“ do počtu, ale rozšíruje vaše obzory, sprístupňuje nové mechaniky a obohacuje vašu hru.


Skutočné vedľajšie misie v hre neexistujú, no im príbuzné udalosti sú zväčša kuriózne.

Aby ste však totiž získali suroviny potrebné pre expanziu, musíte rabovať a kradnúť, akoby mal prísť Ragnarok už zajtra. Okrem koňa máte k dispozícii aj vlastnú loď s posádkou, ktorá čaká len na to, aby zadunel váš roh vyzývajúci mužov a ženy do boja. Kláštory sú plné materiálov, ktoré v Ravensthorpe zmeníte na loveckú chatrč, asasínsku kanceláriu či lodenicu. A ako vaša dedina rastie, pribúdajú aj jej noví obyvatelia, ktorí vám môžu pomôcť.

V loveckej chatrči, napríklad, môžete odovzdávať časti z ulovených zvierat a neskôr dokonca stretnúť budúcu milenku V kasárňach si dokážete vytvoriť jomsvikinga, ktorého si môžu za peniaze najímať ostatní hráči a to isté viete, samozrejme, robiť aj vy. Bez tetovacieho salóna zasa nedokážete upravovať Eivorov či Eivorin výzor. Každá budova, ktorú postavíte, plní špecifický, potrebný účel. Hodiny hrania som strávil len tým, že som lúpil a pľundroval ešte viac než v pirátskom Black Flag. Motivácia je vo Valhalle určite vyššia, a to nielen pokiaľ ide o gameplay prvky. Noví usadlíci pre vás znamenajú aj ďalšie úlohy, ktoré môžete plniť, čiže vítaný obsah navyše.

Kláštory a iné usadlosti, ktoré môžete prepadnúť a ozbíjať o všetko cenné, pritom tvoria len malú časť z mapy Assassin´s Creed: Valhalla. Svet, do ktorého vás Ubisoft láka, je vskutku úchvatný a rozľahlý. Keď sa budete prechádzať močiarmi, lesmi či lúkami alebo liezť po skalách a pahorkoch, ani nebudete mať pocit, že hráte Assassin´s Creed. Žiadna trojáčková „open-world RPG“ na štýl Zaklínača 3 by sa veru nemusela hanbiť za takýto level-dizajn.

Dá sa to aj inak – a Ubisoft na to konečne prišiel

Ak by však predsa len išlo o čistokrvné RPG, asi by som, čo sa týka vedľajších príbehových „misií“, namietal. Hoci sú originálne a zapamäteľné, nie je ich zase toľko a hlavne sú príšerne krátke, lineárne a nerozvetvené. Práve tu vidno, že v určitých ohľadoch aj Valhalla stále balansuje na okraji RPG žánru, akoby nerozhodnutá, či má naozaj opustiť korene série a úplne sa oddať novému smerovaniu.

„Valhalla je jednoducho zatiaľ najlepším a najživším svetom, aký Ubisoft kedy vytvoril.“

Tradičné vedľajšie misie, soľ všetkých hier na hrdinov, sú vo Valhalle prítomné vo forme krátkych, poväčšine zábavných stretnutí. Nemôžete síce čakať komplexné záležitosti ako zo „skutočných“ erpégéčiek, no tieto krátke grotesky pre mňa aj tak boli príjemným prekvapením oproti tuctovým, nezáživným úlohám z predchádzajúcich dielov. Zdrogovaný básnik, manželský pár, ktorému musíte pomôcť s jeho sexuálnou terapiou či kresťanský mních, ktorý v pivnici ukrýva odporné, temné tajomstvo – každý z týchto „mini-questov“ vám zaberie len pár minút, no ide o niečo autentické, čo vašu skúsenosť ozvláštni. Ubisoftu musím jednoducho prirátať k dobru, že sa vo Valhalle čo najviac snažil odkloniť od svojej tradičnej generickosti.

Pokiaľ ide o moju počiatočnú skeptickosť – práve generickosti a absencii inovácií som sa obával najviac. Aj tu síce, pravda, nájdeme vo výšinách synchronizačné body, ktoré odhalia prvky na mape, no ide skôr o akúsi imidžovku série než o niečo nutné. Nielenže ich je málo, ale keďže máte neustále k dispozícii svoju vranu Synin, ktoré dokáže prezrieť okolie z vtáčej perspektívy, vystačíte si. Prirátajte si ku všetkým aktivitám aj občasné „boss“ súboje, minihry s kockami (ktorá sú, mimochodom, prekvapivo zábavné), zápolenia v pití z rohu či súboje vo veršovaní, akési stredoveké „rapové duely“, a dostanete celkom slušný repertoár zábaviek.

Valhalla je jednoducho zatiaľ najlepším a najživším svetom, aký Ubisoft kedy vytvoril.

Animácie sú jednou z najslabších stránok hry

Nie všetko vo Valhalle je však vhodným námetom pre chválospevy skaldov. Hru spočiatku trápili vizuálne bugy, ktoré však skôr iritovali než naozaj prekážali. Pre chabú umelú inteligenciu však ospravedlnenie nenachádzam ani po prvotných patchoch a sklamaní zostanú aj priaznivci námorných bitiek z predchádzajúcich častí – hoci, ako vývojári sami uvádzajú, historické obdobie, do ktorého je Valhalla zasadená, takýmto vodným radovánkam neželalo.


Bohužiaľ, chrobáky zjavne lezú aj po Odinovej Valhalle...

Animácie postáv v cut-scénach by mohli byť jednoznačne uveriteľnejšie a to platí aj pre samotné in-game pasáže. Postavy, ženské aj mužské, sa nesú úplne rovnako a vaši rádoví nepriatelia skáču a lozia po prekážkach rovnako svižne ako hociktorý asasín.

Nepotešil ma ani návrat herného obchodu a helix meny, ktorú si kupujete za reálne peniaze. Ubisoft tentoraz predáva skutočne len kozmetické prvky a nijako vás do nákupu nenúti, ale idea lootboxov, mikrotransakcií a podobných prvkoch v single-player hrách sa mi z duše protiví.

V neposlednom rade je nedopracovaný aj strom schopností, ktorý, podobne ako v Odyssey, funguje na báze vašej „moci“ či „sily“, ako chcete. Za každú novú úroveň získate dva body, ktoré však môžete minúť zväčša len na pasívne vylepšenia, napríklad o niečo vyššie poškodenie. Hoci je tento strom schopností rôznorodý a obrovský, len málo „plodov“ na ňom je takých, ktoré vám do repertoára pridajú nejaký špeciálny pohyb, kombo či manéver. A s tým priamo súvisí moja posledná, najväčšia výčitka.


Medzi aktivity vo svete patria aj anomálie, plošinové minihry, ktoré vás po úspešnom splnení odmenia dodatočnými informáciami.

Azda najslabším prvkom hry ale pre mňa boli súboje. To, že „stealth“ prvky sú v tejto fáze série Assassin´s Creed už len prežitkom, ma neprekvapuje a neprekážalo mi to. Do popredia sa však automaticky dostáva klasická akcia. Je chvályhodné, že Eivor má k dispozícii celý arzenál zbraní, pričom každá sa vyznačuje jedinečným štýlom boja, no vo svojej podstate sú všetky súboje príšerne primitívne a vidno, že kvantita išla na úkor kvality. Montreal chcel do hry implementovať aj súboje s dvomi sekerami, aj so štítom, aj s mečom či obojručnou sekerou, čoho výsledkom je síce perfektná variabilita, ale... ide takpovediac o dvojsečnú zbraň. Pri každom nástroji máte k dispozícii len dva či tri útoky, a tak budete mať veľmi rýchlo pocit, že Eivor robí dookola tie isté pohyby ako pri nejakej hack´n´slashovke.

Rozumiem, že Eivor je brutálny, pomerne jednoduchý bojovník, ktorý asi nebude na bojisku tancovať a robiť premety či piruety, ale súbojom jednoznačne chýba určitá hĺbka, ladnosť a prepracovanosť. Na to, aké sú v hre dôležité, pomerne rýchlo omrzia.

Bohaté navyše nie sú ani animácie zabíjania. Jediným riešením je každú chvíľu meniť druhy zbraní, čo však nie je dvakrát šťastnou alternatívou. Ich vylepšovanie je totiž poväčšine nákladné, hlavne teda na vyšších stupňoch. Keď teda do svojej obľúbenej sekerky zainvestujete, logicky ju nebudete chcieť každú chvíľu striedať s oštepom či inou zbraňou.

Valhalla je pôsobivá: modely postáv, objektov, level-dizajn, soundtrack, celková atmosféra. Ale animácie ťahajú jednoznačne za kratší koniec, rovnako ako len priemerný dabing a nie práve najprepracovanejší bojový systém.Ubisoft možno nevytvoril tú najlepšiu RPG na trhu – koniec koncov, všetky elementy typické pre tento žáner sú spracované relatívne okrajovo. Vylepšovanie postavy, jej vzhľad, dialógy s NPC a možnosť ovplyvniť hru, následky vašich rozhodnutí; to všetko je prítomné, ale stále nie v takej miere, aby si Valhalla v mojich očiach zaslúžila nálepku skutočnej TOP RPG. To však nič nemení na tom, že ide o výbornú hru, ktorú vám môžem s čistým svedomím odporučiť – a to bez ohľadu na to, či ste fanúšikmi značky Assassin´s Creed alebo nie.

Naše hodnotenie

Valhalla obstojí nielen ako pokračovanie série, ktorá predala už 155 miliónov kópií, ale aj ako úplne samostatná trojáčková hra. Pravda, súboje krívajú na jednu nohu a misie sú, no, stále asasínovské, ale transformácia legendárnej „stealth“ série na plnohodnotné akčné RPG je takmer zavŕšená. Vynikajúci dizajn prostredia, skvelá atmosféra a na Ubisoft netradične málo generických, jednotvárnych aktivít – je pozoruhodné, že dvanásty diel série dokáže až tak veľmi vyčnievať. V dobrom!

Klady

  • krásny, otvorený svet stredovekého Anglicka a atmosféra Škandinávie
  • variabilita vedľajších aktivít mimo príbehu
  • variabilita nepriateľov
  • budovanie a vylepšovanie vlastnej osady
  • soundtrack od Jespera Kyda
  • kozmetické vylepšenia hrdinu/hrdinky
  • rôznorodý arzenál zbraní

Zápory

  • bugy
  • nákupy v in-game obchode za reálne peniaze hre nesvedčia
  • plytký súbojový systém
  • absencia bojov na lodi (kvôli historickému obdobiu)
  • dobré modely postáv, ale miestami „lacné“ animácie
  • hlúpa AI

Informácie o hre

ASSASSIN’S CREED: VALHALLA

ASSASSIN’S CREED: VALHALLA 2020

 

  • Platforma: PC
  • Žáner: akčné RPG
  • Výrobca: Ubisoft
  • Distribútor v GB: Ubisoft
  • Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Playman

Trailer ProGamingShop.sk

Korekcia: Mário Lorenc
 

 

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

 
 
 
 
 

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk