Ak nám niekto servíruje ďalšie akčné RPG, ktoré navyše zasadí do sveta Warhammeru, rozhodne nepovieme nie. Pripravte si preto radšej náhradné myšky a ovládače, prichádza totiž hra, kde máte za úlohu jediné – masakrovať nepriateľov impéria.
Warhammer: Chaosbane som mal možnosť vyskúšať už počas minuloročného Gamescomu a tá štvrťhodinka, ktorú som pri ňom strávil, ubehla poriadne rýchlo. Adrenalínový Warhammer klikfest so zameraním na kooperáciu? Áno, prosím! Žiaľ, moje očakávania zostali nenaplnené a pri čítaní optimistického textu z augusta mnou lomcuje nervózny úškrn. „Jedno z najpríjemnejších prekvapení výstavy“ a „potenciálny kandidát na akčnú RPG roka 2019“ sa zmenil na „Och, toto ma prestáva baviť“, „Koľko mi ešte ostáva do konca“ a „Aha, boss, na neho si asi pauznem Netflix“.
Sklamanie so slušným základom
Veru tak, Warhammer: Chaosbane je sklamanie. Začína sa už príbehom. Rozumiem, že v takomto type hier naň nebýva kladený taký dôraz, vývojári z Eko Software sa však chválili, že spolupracovali s Mikeom Leem, autorom množstva kníh zo sveta Warhammeru a jeho futuristickej verzie 40k. Žiaľ, nič originálne nečakajte. Na úplnom začiatku máme mysterióznu čarodejku, ktorá prizabila cisára Magnusa. Vy sa k tomu nejak pripletiete a následne ju naháňate. Sám. Príbeh je prerozprávaný prostredníctvom nadabovaných dialógov, ale zapamätania hodné nie sú ako oni, tak ani postavy a ani to, čo sa v hlavnom príbehu počas vášho putovania deje. Týka sa to aj niekoľkých pokusov o vyvolanie emócií (zlé, zlé monštrá vyvraždili mesto a jeho nevinných obyvateľov… kde som to už len videl?), ktoré kvôli pochybným dialógom veľmi nefungujú.
Základ hry (rozumejte boj a s ním spojená klikačka o dušu) nie je zlý. Pocit z masakrovania nepriateľov je minimálne prvých pár desiatok minút mimoriadne uspokojujúci a štvorica povolaní poskytuje variabilitu rôznych štýlov. Nepriateľov si môžete podať ako imperiálny kapitán, ktorý sa spolieha na kombináciu meča a štítu, mág metajúci kúzla na všetky strany, tankujúci trpasličí vrah či mrštná elfská rangerka so smrtiacim lukom. Každé povolanie si vyžaduje inú stratégiu, pričom kombinácie navzájom doplňujúcich sa schopností dokážu na monitore či televízore vykúzliť extrémne rýchly krvavý masaker.
Boj funguje jednoducho. Čím viac rúbete nepriateľov niektorým zo základných útokov, tým viac sa vám napĺňa merač energie. Vďaka nej potom môžete používať schopnosti, ktorých má každá postava pätnásť, pričom každá z nich je dostupná v troch variantoch. Tie sa odomykajú zvyšovaním úrovne, k čomu dostávate, samozrejme, aj skill pointy. Tie však nerozdeľujete medzi jednotlivé schopnosti, slúžia totiž len ako akési obmedzenie. Každá schopnosť stojí istý počet skill pointov, ak ju chcete používať, a preto aj v neskorších fázach budete musieť taktizovať, keďže nebudete môcť použiť všetky najlepšie verzie schopností naraz. Okrem základného útoku môžete mať aktívnych ďalších šesť skillov plus niekoľko pasívnych. Časom si teda viete vyskladať celkom slušnú kombináciu podľa vášho gusta.
Nuda a šeď v Brne
To zatiaľ neznie zle, že? Nuž, po počiatočnom radostnom objavovaní mechanizmov hry prichádza vytriezvenie v podobe obrovského stereotypu. Seriózne. Všetko vrátane prostredia, nepriateľov a lootu je mdlé a rovnaké. Autori si zaslúžia riadnu výchovnú najmä za prostredie. Hra je rozdelená do štyroch aktov, čo znamená štyri typy prostredia. Tie však vývojári hanebne recyklujú. Každý akt začína v hlavnej lokalite (nazvime ju hub), do ktorej sa po misiách vrátite. V podstate prídete za jednou / dvomi postavami, ktoré sú v danom hube dôležité, dajú vám úlohu, a vy sa vydáte ju plniť do separátnej lokality a po 15 až 20 minútach ste späť. Autori si to proste poriadne zjednodušili. Niektoré časti máp v hlavných úlohách navyše vyzerajú rovnako. Často tak zažívate pocit déjà vu a keď vidíte ten istý roh ulice v tretej misii za sebou, rozmýšľate, ktorému testerovi, dizajnérovi či producentovi toto prišlo v pohode. V hre, ktorú skolíte za približne 12 až 15 hodín a za ktorú si tvorcovia pýtajú až 60 eur, je to hanba.
Misie sú, samozrejme, klasické. Choďte z bodu A do bodu B a zmasakrujte všetko, čo vám stojí v ceste. Na nejaké bočné úlohy sa tu nehrá, všetky odbočky sú väčšinou iba slepé uličky, kde na konci môže, ale nemusí byť truhla s pokladom. Po skončení každého aktu sa vám ešte otvoria tzv. „expeditions“ (vydáte sa do dungeonu, ktorý musíte vyčistiť a povypadávajú vám v ňom nejaké predmety) a „boss rushes“, čiže zabíjania bossov na čas, pričom hra vám popritom vygeneruje náhodné obmedzenia / bonusy platné iba pre danú misiu. Po skompletizovaní hlavného príbehu sa ešte otvoria tzv. „relic hunts“, kde je hlavným lákadlom najmä „heroic“ loot, ktorý hádam ako jediný v tejto hre stojí za to.
Originalitou a rôznorodosťou neoplývajú ani nepriatelia. V každom akte proti vám stoja dva-tri typy obyčajných nepriateľov, približne dva druhy tzv. šampiónov (o trochu silnejší základní nepriatelia) a nejaký ten miniboss, u ktorého sa len vyhýbate jeho predvídateľným útokom a snažíte sa ho uhnať k smrti, pobehujúc po bojisku ako splašené kura. Z biedy aspoň trochu vytŕhajú hru bossovia, ktorí vyzerajú tak, ako sa na poriadnu „diablovku“ patrí – ohavne a nebezpečne. Pri nich je to na vyšších obťažnostiach aj o taktike, pretože po pár ich útokoch ide k zemi aj tank.
Čo mi to vypadlo?
Loot. Ten by mal byť výkladnou skriňou akčných RPG. Radovať by ste sa mali z každého nového rare predmetu, ktorý vám vypadne, a tešiť by ste sa mali na porovnanie, či je lepší ako ten starý. Chaosbane síce ponúkne množstvo lootu, o jeho rôznorodosti však pomlčíme. Všetko to vyzerá rovnako a fádne a čoskoro sa to zmení iba na otravnú rutinu. Pozriete si inventár a ak má predmet zelené čísielka značiace, že je lepší ako ten, ktorý máte na sebe, tak si ho jednoducho „equipnete“. Problémom sa to stane najmä v endgame, keď po ukončení hlavnej príbehovej linky jednoducho nebudete mať motiváciu pokračovať. Prečo by som mal masakrovať monštrá, keď za to nič poriadne nedostanem? Šikovní hráči totiž hlásia, že najlepšie sety získali za pár desiatok minút…
Okrem toho z nepriateľov vypadávajú aj korunky a fragmenty v piatich farebných variantoch. Za ne si viete vylepšovať postavu v špeciálnom božskom strome schopností, očarovať vybavenie a oživovať postavu v prípade smrti. Prekvapilo ma však, že v hre sa nenachádzajú žiadni obchodníci. Nepoužívané vybavenie si buď môžete odložiť v truhlici, alebo venovať tzv. gilde, ktorá vás za určitý počet darovaných predmetov odmení nejakým špeciálnym skillom, peniazmi či fragmentami. Smutné.
Nedotiahnutá kooperácia
Situáciu ako tak zachraňuje kooperácia. Spoločne môžu hrať štyria ľudia a musím povedať, že už vo dvojici, najmä ak ste v jednej miestnosti alebo sa aspoň rozprávať cez mikrofón, je to o čosi väčšia zábava. Kombinovanie jednotlivých postáv a ich schopností je celkom sranda, obťažnosť sa väčšiemu počtu hráčov prispôsobuje a stereotyp tak prichádza o čosi neskôr.
Žiaľ, ani tu sa to ale nezaobíde bez ťažkostí. Množstvo ľudí totiž hlásilo bugy, ktoré im v niektorých prípadoch zabránili titul dohrať. Nedotiahnuto pôsobí aj samotný koncept lokálnej kooperácie. Hlavný je vždy hráč, ktorý si postavu vyberie v hlavnom menu. Ak sa k nemu pripojí niekto ďalší, charakter si vytvorí priamo počas hry, pričom na výber ho má vždy iba priamo v hre. Ak teda nastane situácia, že hráč číslo 1 prejde časť hry bez hráča číslo 2, ten ho nemá ako dobehnúť, pretože za svoju postavu sólo hrať nemôže. Stačilo by pritom napríklad ponúknuť možnosť dolevelovať druhú postavu na úroveň tej prvej.
Graficky hre nemám veľmi čo vytknúť, hoci za skrátenie nahrávacích časov na PS4 by som sa nehneval. Najmä v kooperácii, keď niekoľko postáv naraz bojuje a kúzli, dokáže Chaosbane vyčarovať celkom pekné momenty. Hudobne a zvukovo hra takisto nič nekazí, ale ani neponúka nič extra. Pochváliť však vývojárov musím za ovládanie na ovládači. Je intuitívne a ak vám prekáža pôvodné namapovanie schopností, pokojne si ich môžete nastaviť podľa vlastného gusta. Dobre sa človek orientuje aj v inventári, ktorý je prehľadný a nekomplikovaný, a to aj v kooperácii.