Už je tomu 2 roky, čo sme s úžasom kráčali v roli Altair-a po stredovekých mestách, ako Acre, či Jeruzalem. Sú to dva roky, čo sme okúsili rolu jedného z prvých ,,nájomných vrahov“ histórie a bodali nepriateľov skrytou čepeľou. Sú to dva roky, čo sme si uvedomili, ako dokáže hype sklamať všedného hráča.
Tieto dni sú však našťastie preč. Poviem vám rovno, od Assassin´s Creed 2 som toho moc nečakal, len pár vylepšení a opäť plytký príbeh, ktorého koniec ma opäť zarazí (ak má niekto odfotený výraz tváre pri dohraní AC1, pošlite prosím na mail našej stránky. Veľmi ma to zaujíma). No stalo sa niečo veľmi vzácne, čo som už dlho pri hraní tripple A hier nezažil. Bolo ním obrovské nadšenie.
To, čo vás pri AC2 tak dlho udrží, nebude ani parkour, ani boj, ani grafika, ani gondoly v Benátkach. Bude ním absolútne strhujúci príbeh (a teraz pozor!) nie Ezia, ale Desmonda. Desmonda poznáme ešte z jednotky. Je to mladý 25 ročný muž, ktorého si privlastnila veľmi zvláštna organizácia, skúmajúca spomienky jeho predkov. Na získanie spomienok využívajú špeciálny program, ktorý ich z jeho DNA extrahuje. Bohužiaľ ich nemožno získať z vlasu, či nechtov, potreba celé telo a stroj Animus, ktorý pripomína zásuvku do Matrixu. Toto ale všetko viete z jednotky. V dvojke sa konečne dozvedáte, kde to vlastne ste, kto sú tí ľudia, čo vás držia a neskôr vašu rolu v celej zápletke. Vďaka Lucy, ktorá naoko pomáhala zlákom, utečiete na miesto, kde vás budú opäť napájať do systému, avšak teraz už z vlastnej vôle.
Lucy a jej priatelia našli druhú postavu, ktorá je neskutočne dôležitý zdroj informácii pre úspech ich misie. Volá sa Ezio, žil počas renesancie v Taliansku (vtedy roztrúsené mestské štáty) a jeho rodinu neprávom popravili. Mladý, ešte neplnoletý, Ezio uteká z Florencie za svojím strýkom, ktorý mu konečne vysvetlí dôvody zrady a oboznámi ho s generáciami prenášaným tajným kódexom Hašašínov. Ešte netuší, aké obrovské tajomstvo ľudstva sa na konci dozvie.
Vedľajším dôvodom skúmania Eziových spomienok je aj naučenie Desmonda bojovému a pohybovému umeniu jeho predkov. Vďaka intuitívnemu ovládaniu zvládne hru aj nováčik. Klasicky joystickmi ovládate pohyb a kameru, pri interakcii s prostredím používate tlačidlá hlavy (trojuholník), prázdnej ruky (kruh), ruky so zbraňou (štvorec) a nôh (X). Zároveň L1 na označenie nepriateľa a R1 pre ,,High profile“ (beh, či obrana). V praxi to znamená, že pri boji s nohami kopete, či utekáte, prázdnou rukou chytáte nepriateľa, či odhadzujete, hlavou dávate hlavičky no a štvorcom ovládate zbraň. Zároveň pri behaní nohami skáčete, rukami sa chytáte, hlavou rozprávate atd. Tí, čo hrali jednotku, si určite spomenú na repetitívne súboje, kde ste stláčali zakaždým protiútok a nehľade na počet nepriateľov ste vyšli bez škrabanca. Tomuto je v dvojke koniec. Nepriateľov je niekoľko druhov, od klasických pešiakov s mečmi, cez kopijovníkov, ťažkoodencov až po ohybných ľahkoodencov. U väčšiny sa môžete rozlúčiť s protiútokom, pretože by ste skončili buď na zemi, alebo s prepichnutým bruchom. Treba preto taktizovať, zistiť, ktoré veci účinkujú na ktorý druh nepriateľa a podľa toho sa v boji zariadiť. Niekedy, hlavne pri početnej prevahe a diverzite vojakov je najlepšie skrátka utiecť.
Medzi nové pohyby pri boji pribudlo konečne odzbrojenie a následné použitie inej zbrane. Predstavte si Ezia s kopijou, halapartňou, či obojručným palcátom, či mečom. Zároveň tieto zbrane môžete využiť pri protiútoku, ktorý by za použitia meča, či dýky nezabral. Vďaka vášmu blízkemu priateľovi Leonardovi Da Vinci vám pribudne pár zbraní, ktoré môžete šikovne používať na rýchle usmrtenie vašich cieľov. Druhá skrytá čepeľ padne vhod pri odrovnávaní dvojíc, či otrava, ktorou tieto čepele môžete vyplniť. Perfektne využijete aj najnovšie technológie doby v podobe skrytej miniatúrnej muškety (ide skôr o pištoľ, no držme sa historickej terminológie:) ), ktorá vám uľahčí zabíjanie kľúčových cieľov bez počiatočného zpozorovania. Medzi veľmi užitočné kombá patrí tiež chytenie nepriateľa a následného výberu možností, čo s ním spraviť. Popri odhodení a zrážania ostatných na zem ho konečne môžete nemilosrdne podrezať, či, ak bojujete bez zbrane, rozkopať kolenom, vyhlavičkovať, či pekne držať a dávať cez držku. Krásne to funguje na pouličných spevákov, čo nedajú pokoj. Aj keď je systém boja naozaj úžasný a množstvo pohybov s ohromne jednoduchým ovládaním je dokonalosťou, nepriateľove IQ aj v dvojke trpí. Defenzívnosť protivníka zjednodušuje boj a v skupine neútočí viac, ako jeden naraz. Ak si osvojíte ovládanie na sto percent, je pravdepodobné, že skončíte bez zranenia ako v jednotke (no snažiť sa budete viac).
Lezenie je opäť krásne spracované a v niektorých častiach aj vylepšené. Zaregistroval som jeden nový pohyb, ktorým je vyskočenie na stene a následné chytenie druhým tlačidlom, ktoré pomáha pri prekonávaní vyššie položených záchytných bodov a líšt. Všetci ale aj tak vieme, že systém parkouru boj takmer dokonalý, včetne naozaj primitívneho ovládania (myslené v dobrom). Novinkami v tejto časti sú skôr nové druhy prekážok, budov a ich variabilita. Nestane sa vám často, že vyleziete na vežu s rovnakým rozpoložením záchytných líšt a tehál. Tak isto poteší plávanie a potápanie sa, ak vás naháňajú stráže. Zlepšenia sa konečne dočkalo aj splývanie s davom, kedy pri kráčaní s ním stratíte pozornosť hliadok a dostanete sa na strážené miesta nepozorovane.
Váš arzenál pohybov pri zabíjaní čepeľou taktiež nabral nové čísla. Konečne môžete uskutočňovať ,,instant-kill“ z výšky skokom, či spoza zábradlia, dokonca aj z ,,hiding spots“, ktorými sú napríklad seno, či studne. Tieto pohyby sa neskutočne hodia pri zabíjaní vašich hlavných cieľov, pri čom si môžete krásne naplánovať, ako vec vykonáte a verte mi, možností je neúrekom.
Pohyb po obrovskej ploche umožňuje aj jazda na koni, či gondole, raz sa zveziete aj na zapriahnutom voze a lietajúcom stroji Leonarda Da Vinci.
AC2 môže s istotou nazvať sandboxovým titulom. Oproti jednotke sa celý koncept plnenia misií posunul o pekný skok vpred. Misie sa konečne neopakujú, ako na bežiacom páse, vedľajších misií je neúrekom a príbeh dodáva zážitku neskutočnú atmosféru. Lokácií je celkom šesť, z toho do Ríma sa pozrieme len na chvíľu, hlavnú úlohu zohrali Benátky a Florencia, potom Toskánsko a vaše sídlo. Tu sa opäť zastavíme a povieme si o ňom niečo viac. Aj keď sa jedná len o spestrenie hrateľnosti, vaše sídlo (malé mesto) môžete za peniaze vylepšovať. Vďaka tomu sa do vašej pokladnice pohrnie viac peňazí a za ne môžete kupovať nové zbrane, zbroj, farbu vašej tuniky, medicínu (áno, volá sa to medicína), muníciu (nože, náboje, otravu) a dokonca aj obrazy. Je pravda, že na konci kúpite najlepšie zbrane a zbroj, no počas hry môžete vyberať z variácií zbraní podľa rýchlosti, útoku a obrany. Keď budete mať dosť peňazí, môžete kúpiť aj Altairov meč. To všetko prináša do hry kúsok RPG, čo vôbec nie je na škodu. Vylepšovať postavu k obrazu svojmu nebolo nikdy zlé. Zakomponované bolo aj najímanie pouličných kurtizán, zlodejov, hrdlorezov, ktorých využijete najčastejšie na odlákanie pozornosti, splynutie s davom, či boj.
Okrem hlavných a vedľajších úloh sa môžete pustiť do hľadania ,,Pravdy“, ktorú ukryl a zašifroval do systému Animusu váš pokusný predchodca (Subjekt 16). Po záhadnej nahrávke, ktorú nájdete v kóde symbolu na stene, zistíte, že Subjekt 16 našiel odpoveď na základnú životnú otázku. Po celom okolí rozmiestnil 20 symbolov, ktoré ak nájdete všetky, pravdu zhliadnete. Pri každom symbole dostanete určitú hádanku, či rébus, ktorý ak uhádnete, odomkne časť nahrávky. Táto ,,Pravda“ mi nedala spať a po dohraní hry mi chýbal jeden symbol. Po ukrutnom hľadaní som ho konečne našieľ a odhalil ďalšiu časť skladačky, ktorú sa dozvieme asi až v trojke. Okrem symbolov môžete zbierať ďalšie veci, ako napríklad pierka pre vašu matku, ktorá od tragickej smrti jej manžela a synov nerozpráva (je pravdepodobné, že začne, ak nájdete všetkých 100), sošky antických bohov, a pečate preslávených Hašašínov.
Poslednou časťou recenzie je prezentácia. Tu by som rád vysvietil absolútne perfektne spracovaný motion capture, ktorý dodáva zabíjaniu a parkouru pocit reality. Fatalitky, ktorých je neúrekom, by som mohol opisovať hodiny, preto radšej ani nezačnem. Mestá sú konečne naozaj rôznorodé, nelíšia sa len architektúrou a zafarbením, ako tomu bolo v jednotke, ale aj veľkosťou, pridanými pamiatkami a množstvom drobností. Pre príklad uvediem Florenciu a Benátky, ktoré sú klasické veľké mestá, no Toskánsko zahŕňa hradné mestečko a množstvo sídiel, kostolov a samôt v okolí. Graficky sa hra až tak moc nezmenila, čo nevadí, no cez deň je hra oveľa viac príťažlivá, vďaka svetelným efektom. Taliani sa potešia kompletnému nahovoreniu celej hry, popri nej Angličtina s talianskymi výrokmi (odporúčam nastaviť titulky, postavy často používajú talianske frázy, ako dobrý deň, odpočívaj v pokoji atd..). Atmosféru dopĺňajú aj talianske nadávky pri drganí do ľudí (ktorým väčšinou neporozumiete, ale niektorým sa pošťastí).
No a konečne sme na konci. Určite ste zacítili obrovské nadšenie, ktorým presiaka celá recenzia. Assassin´s Creed 2 bol pre mňa obrovským prekvapením, pri ktorom som dokonca ani nezacítil taký veľký hype, ako tomu bolo v jednotke. Hra je naozaj obrovská, či sa jedná o veľkosť plochy, misií, variability, alebo dĺžky. Príbehovú líniu prejdete približne za 15 až 20 hodín čistého času a príbeh, ktorým vás hra vedie je úžasný. Pridajte množstvo historických informácií, zaujímavých teórii dnešnej doby, strhujúcu hrateľnosť a krásnu grafiku a máte tu jednu z najlepších (pre mňa favorit) hier roka 2009. Určite si nenechajte ujsť, či na PS3, XBOX360, alebo PC.
A keď hru dohráte, pred záverečnou tmou spolu s Desmondom poviete: ,,What the f*ck?!“
príbeh hrateľnosť grafika dĺžka |
|
AI nepriateľa | |
95% | |
ŽÁNER | akčná 3rd person |
VÝROBCA | Ubisoft Montreal |
VYDAVATEĽ | Ubisoft / CONQUEST entertainment a.s. |
HRU NA RECENZOVANIE POSKYTLA SPOLOČNOSŤ | |