Poznáte to, jedného dňa sa zobudíte a poviete si, že by to konečne chcelo poriadny dom. Pozriete na účet a zistíte, že naň nemáte, a tak sa vyberiete do banky, kde vám pekná slečna za priehradkou s úsmevom povie, že na vašu vysnívanú vilu vám hypotéku naozaj neposkytne, ale ak sa rozhodnete zadlžiť na nasledujúcich tridsať rokov, budete si môcť dovoliť malý dvojizbový byt (zdravím JCiho).
Väčšina ľudí v tomto momente zvesí hlavu a smutne odkráča, ale niektorým pri pohľade na sejf za zmienenou vysmiatou slečnou napadne, že dostať sa do neho a splniť si tak svoj sen, by vlastne vôbec nemuselo byť také zložité. A tu niekde začal aj môj príbeh, ktorý vám dnes chcem rozpovedať.
Stať sa zločincom, ktorý vykráda banky, prekvapivo, nie je také ľahké, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Človek potrebuje masku, zbrane a v neposlednom rade aj nejakých kumpánov, ktorí by s ním do toho išli. Keďže na prvé dve z týchto vecí potrebujete peniaze a na tú poslednú zase nejakú tú reputáciu, rozhodol som sa začať svoju novú kariéru malou prácičkou pre milého rusa menom Vlad, ktorý sa špecializuje okrem iného, no, povedzme, istom druhu poisťovníctva. Keďže sa niektorí z jeho klientov rozhodli prejsť ku konkurencii, poprosil ma, aby som k nim skočil na kus reči a v praxi predviedol, voči akým poistným udalostiam ich chránil starý kontrakt s ním. Vzhľadom na to, že Vlad vedel, že som v poisťovacej brandži nový, poslal so mnou aj ďalších troch AI asistentov, ktorí údajne vedia, čo robia.
To, že pohybovať sa v tejto brandži nebude také jednoduché, sa začalo ukazovať už pár sekúnd po tom, ako som dorazil so svojimi AI partnermi na miesto určenia. Keďže som bol v oblasti poisťovníctva nový, čakal som od mojich kolegov nejakú radu, ako získať zo štyroch obchodov potrebných 15 000$ pre Vlada. Bohužiaľ, však len ticho behali okolo mňa, čo zjavne nepôsobilo vôbec nenápadne, a tak si nás hneď pri vstupe do jedného z obchodov všimol SBSkár, na základe čoho moji údajne skúsení AI partneri spanikárili, nasadili si masky a za bieleho dňa ho v obchode plnom ľudí strelili do hlavy. Výsledkom tohto činu nebola, samozrejme, len totálna panika celej ulice, ale aj rozhučanie sa alarmu, ktorý podľa všetkého stihol stlačiť nejaký šikovný zamestnanec. Povedal som si OK, páni asi vedia, čo robia, nasadil som si masku, vytiahol spod saka M4 (nie, vôbec nevyzerala pod sakom nápadne) a dal sa do presvedčenia okolo behajúcich, že je v ich záujme si ľahnúť na zem a nehýbať sa, pričom som akosi tak čakal, že moji AI spoločníci, vďaka ktorým je už na ceste polícia, začnú zháňať potrebné peniaze, aby sme mohli čo najrýchlejšie vypadnúť. Tí sa, bohužiaľ, rozhodli radšej opäť postávať pri mne, a tak som sa musel pustiť do bielenia pokladne ja sám. Vylúpiť prvú pokladňu sa ukázalo ako hračka, avšak jej obsah, biednych 2000$, ma pomerne nepríjemne zaskočil, a tak som sa opäť v sprievode mojich parťákov vybral cez ulicu do butiky oproti.
V tomto momente na miesto dorazili prvé policajné autá, z ktorých vyskákali na ulicu štandardní uniformovaní pochôdzkari, a automaticky po nás spustili paľbu, a to aj napriek tomu, že sme mali plný obchod rukojemníkov. Presun na druhú stranu ulice sa teda zmenil na prestrelku, po ktorej ležalo na zemi tucet mŕtvych policajtov. Našťastie sa riskantná cesta vyplatila a v druhom obchode som po úpornom hľadaní objavil sejf. Ten bol však zamknutý a po smutnom zistený, že nikto z mojich AI parťákov fakt netuší, ako otvárať sejfy a pre istotu ani so sebou nenosí C4, som sa pustil do jeho násilného otvorenia príklepovou vŕtačkou. Ako asi tušíte, otvárať sejf takýmto spôsobom nie je práve najrýchlejšie, a tak som vŕtačku nastavil na automatiku a vybral sa opäť cez ulicu do ďalšej butiky. Medzičasom na miesto dorazila rozhnevaná SWAT jednotka, ktorá sa rozhodla na nás posielať jednu vlnu ťažkoodencov za druhou. To sa ukázalo ako seriózny problém, keďže som si mohol zobrať so sebou na túto, údajne ľahkú prácičku len štyri zásobníky (viac sa mi vraj do saka nezmestí), a tak som po pár minútach ostal bez nábojov a splašene lietal od jednej pokladne k druhej v snahe nabrať potrebný cash a vypadnúť, keď ma upozornil jeden s AI kolegov, že sa mi vraj zasekla vŕtačka a mal by som si ju prísť znova naštartovať. Po následnom spanilom šprinte cez otvorené priestranstvo, pri ktorom si SWAT jednotka z môjho zadku spravila cvičný terč, a znovu naštartovaní vŕtačky som s hrôzou zistil, že navŕtanie sejfu bude trvať ešte asi tak minútu. Po zhodnotení mojich možností a faktu, že moji AI kumpáni síce majú zjavne neobmedzené množstvo munície, ale ich muška stojí za „starú belu“, pričom je len otázkou sekúnd, kedy SWAT vtrhne dnu a pomstí sa za svojich padlých kolegov, som sa odhodlal na ďalší výlet bočnou uličkou v snahe získať aspoň nejaké náboje z už peknej hromady mŕtvol povaľujúcich sa okolo.
Moju prítomnosť, bohužiaľ, zaregistroval policajný sniper, a tak som už o pár sekúnd ležal v kaluži krvi na ulici a sledoval, ako sa ma polomŕtveho snažia policajti zatknúť. Našťastie im tento pokus prekazili moji kumpáni, ktorí ma prišli zachrániť. Že tak neurobili len z dobrej vôle, som sa dozvedel už o pár momentov neskôr, keď som zistil, že sa im znova zasekla vŕtačka a potrebujú ma, aby som ju opäť naštartoval. Po ďalších dvadsiatich sekundách plných nadávok bol sejf konečne otvorený a peniaze na dosah ruky. Stačilo ich len napchať do tašky, prehodiť si ju cez plecia a dostať sa do únikovej dodávky, ktorá na nás čakala za rohom. Keď som do nej konečne s rozstrieľaním zadkom naskočil, vyrazili sme preč a ja som si vydýchol, že už je po všetkom. Moja radosť však netrvala dlho, lebo náš vodič nás v zapätí informoval, že sa nevie striasť prenasledujúcich policajných áut a budeme tak musieť prestúpiť do inej dodávky. Prestrelka podzemnej garáži bola pomerne krátka, pretože na nás vodič druhej dodávky nehodlal čakať a tiež kvôli faktu, že som nemal žiadne náboje, takže sme už po pár minútach uháňali do nášho úkrytu.
Vlad bol na moje počudovanie s našim výkonom maximálne spokojný, čo mi prišlo pomerne zvláštne vzhľadom na fakt, že sme pri našej „malej akcii“ vystrieľali polovicu policajného zboru menšieho štátu. Moje ďalšie rozčarovanie prišlo pri vyplácaní honoráru, kedy som sa dozvedel, že z mojich sľúbených 120000$ dostanem na ruku len nejakých 20000$ a zvyšok mi Vlad poslal na môj zahraničný účet, ku ktorému mi z nejakého dôvodu nikto nedal prístup. K honoráru som ešte dostal možnosť si vytiahnuť aj kartu, ktorá mi vraj pri troche šťastia odomkne možnosť si vylepšiť svoju zbraň (ja, ako sa ukázalo aj pri neskorších fuškách, som zjavne šťastie nemal). Následne som bol odkázaný na web, kde si môžem privyrobiť zúčastnením sa rôznych iných akcií s ostatnými novopečenými kriminálnikmi.
Zhrňujúco, Payday 2 je coop akciou, v ktorej sa zhosťujete role kriminálnika, ktorý si zarába na živobytie vykrádaním bánk, obchodov, múzeí a iných lukratívnych miest na zákazku. Keď som sa prvýkrát o tejto hre dopočul z rozhovoru s jej tvorcami, bol som z nej nadšený, lebo podľa ich slov to vyzeralo, že pripravujú coop hru, v ktorej bude nutná naozajstná súhra štyroch hráčov zasadená do zaujímavého prostredia, a nebude to len ďalšie bezduché strieľanie všetkého, čo sa hýbe. O to väčšie bolo moje sklamanie, keď som po pár minútach hrania zistil, že išlo len o prázdne sľuby, pretože mnou vyššie popísaný scenár sa opakuje prakticky pri každej hre, a je úplne jedno, či hráte so živými hráčmi alebo s otrasnou AI. Hra sa totiž po pár minútach zakaždým zvrhne na prestrelku, kde na vás stále v častejších vlnách útočia čoraz lepšie vyzbrojení príslušníci polície, zatiaľ čo vy sa so spoluhráčmi snažíte niekam dostať alebo, pre istotu, dostať sa preč. Áno, je tu teoretická šanca splniť niektoré „prácičky“ nenápadne a potichu, k čomu vás aj hra nabáda, ale, reálne, pokiaľ si vyslovene nezoženiete troch spoluhráčov, ktorí sú rozhodnutí ísť touto cestou, vždy sa nájde niekto, koho svrbí prst na spúšti a pošle celý plán geniálnej lúpeže tam, kam slnko nesvieti.
Najväčším problémom Payday 2 sa tak stávajú hráči samotní, pretože sú to práve prestrelky, ktoré pochovávajú autormi sľubovanú nápaditosť, a ktoré v kombinácií s nedotiahnutými sľubovanými hernými mechanizmami degradujú Payday 2 do šedého priemeru coop hier.
Áno, sú tu zaujímavé prostredia s ako-tak náhodne generovanými úlohami, ktoré však nemajú žiadnu atmosféru, neuveriteľne rýchlo sa ohrajú a svojím rozsahom a technickým prevedením sú až miestami smiešne. Áno, dajú sa tu kombinovať štyri špecializácie s postupným odomykaním schopností, ponúkajúce rôzne skilly, ako napríklad kontrola davu (mastermind) či byť neviditeľný pre kamery (ghost), avšak v konečnom dôsledku sú vďaka hráčom reálne využiteľné len dve z nich, a to konkrétne špecialista na zbrane (enforcer) a špecialista na techniku (technician). Áno, je tu možnosť nakupovania zbraní a výstroje, vrátane možnosti ich úprav, avšak systém ich náhodného odomykania cez výber jednej z troch kariet je v prípade, že fakt nemáte šťastnú ruku, katastrofický.
Nie práve pekná bilancia pokračuje ďalej v podobe rôznych bugov, na ktoré je možné pri hraní naraziť a kvôli ktorým je niekedy potrebné reštartovať celú akciu znova, a taktiež absentujúceho matchmakingu, vďaka ktorému sa len náhodne pripájate do hier, aby ste následne z nich boli kicknutí ostatnými hráčmi, lebo nespĺňate ich predstavu o leveli vašej postavy. Hra síce obsahuje možnosť pripojiť sa už aj do začatej lúpeže (v prípade nedostatočného počtu hráčov zaskakuje zmienená otrasná AI), avšak fakt, že pokiaľ sa niekto do hry začne pripájať už počas jej priebehu, spôsobí zamrznutie hry pre hrajúcich hráčov, ktorí musia sledovať niekoľko sekúnd okno so správou, že sa pripája nový hráč. Nepripomína vám to skôr hru z deväťdesiatych rokov (upozorňujem, že tento problém pretrváva aj po masívnom, dvojgigabajtovom update, pred ktorým na PS3 verzii hry multiplayer nebol vďaka bugom použiteľný vôbec)?
V technickom spracovaní Payday 2 taktiež nezožne žiadnu slávu. Textúry sú v nízkom rozlíšení, čo pri zistení toho, že hra sa odohráva v malých koridoroch a trpí miestami výraznými poklesmi frameratu, zaváňa vysoko odfláknutou optimalizáciou. Zvuková stránka taktiež ničím neohúri, ba skôr naopak, neustále opakujúca sa hudba v prípade prestreliek pôsobí rušivo.
Napriek všetkým týmto nedostatkom je potrebné uznať, že pokiaľ sa vám podarí pri hraní naraziť na dobrú skupinu hráčov, môžete sa s Payday 2 príjemne zabaviť a na chvíľu získať pocit, že byť kriminálnikom, ktorý vykráda banky, vlastne nie je až také zložité. Pokiaľ sa však zamyslíte nad tým čo, za svoje peniaze dostanete, je možné, že dôjdete k záveru, že sa tu niekto snaží okradnúť vás, pretože Payday 2 vo svojej aktuálnej podobe nie je hoden plnej ceny.
Informácie o hre
Žáner: Akčná coop
Výrobca: Overkill Software
Distribútor v SR: Cenega