Ni no Kuni: Wrath of the White Witch - Recenzia

 

Pokiaľ patríte do skupiny hráčov, ktorí majú radi RPG hry, určite viete, že v tejto hernej kategórii (na rozdiel od tých iných) vždy existovala ešte jedna veľmi špecifická podkategória, ktorá určuje nielen zem jej pôvodu. Avšak taktiež to, že vás čaká niečo, čo si buď zamilujete, alebo budete nechápavo krútiť hlavou, ako je možné, že toto niekoho baví. Dnešný recenzovaný kúsok patrí práve do tejto podskupiny.

Zmienenou podkategóriou v úvode, ako už iste väčšina RPG-čkarov tuší, je JRPG alias RPG hry pochádzajúce z Japonska. Pokiaľ RPG hry nehrávate a netušíte, ako môže krajina pôvodu ovplyvniť hru samotnú, vedzte, že RPG hry z krajiny vychádzajúceho slnka si vždy kráčali svojou vlastnou cestou. Úplne ignorovali evolúciu RPG hier, respektíve hier ako takých, ktorá ešte aj dnes stále prebieha u nás na západe. V praxi to vyzerá tak, že tieto hry ponúkajú úplne odlišný zážitok, ktorý sa vehementne drží starých (podľa mnohých už prekonaných) pravidiel a v mnohých prípadoch prešľapuje na mieste alebo (v prípade pokusu o inováciu) generuje hybridy ako Final Fantasy XIII-2.

Ni no kuni: Wrath of the white witch nie je v tomto žiadnou výnimkou ba práve naopak. Dovolil by som si tvrdiť, že predstavuje testament všetkého, čím JRPG hry sú, a to je myslené či už v dobrom alebo zlom zmysle slova. Keby som vám mal dopodrobna opísať, o čom Ni no kuni je, boli by sme tu veľmi dlho a pod „dlho“ myslím naozaj veľmi dlho. Už len fakt, že hra samotná obsahuje tzv. Wizard Companiona, ktorý slúži ako ingame sprievodca (v prípade limited edition ho dokonca dostanete vo forme papierovej knihy) svetom hry. Má 340 strán. To vypovedá o tom, že toto nebude ľahko stráviteľná „jednohubka“. Z toho istého dôvodu bude aj dnešná recenzia tejto hry poňatá neštandardným spôsobom. Čo je to vlastne Ni no Kuni? To si vysvetlíme na mojich facebookových statusoch, ktoré vznikali postupne počas celého minulého týždňa pri hraní hry samotnej.

“55 minút cutscén, kým sa človek dostane ku gameplay... WTF?!“

Áno, čítate správne. Ni no kuni má príbeh, ktorý sa rozhodne na vás grandiózne vyvaliť hneď v úvode. Tu narazí hráč, ktorý hral akúkoľvek západnú RPG, na prvé rozčarovanie, pretože po založení disku do konzoly je mu namiesto hry servírovaná jedna cutscéna za druhou. Jediná interakcia z jeho strany spočíva v občasnom prebehnutí cez ulicu za použitia analog sticku, kde sa spustí automaticky ďalšia cutscéna. Chcete robiť rozhodnutia? Ovládať to, čo vaša postava povie? Zabudnite. Všetko je po vzore JRPG hier posledných dvoch dekád vopred nalinkované, ba čo viac, pripravte sa nato, že veľká väčšina cutscén nie je nadabovaná a vy sa tak budete predierať obrovským množstvom textu. Že to v porovnaní s nadabovanými cutscénami pôsobí ako päsť na oko? To asi ani nemusím vravieť. Napadajú mi len dva možné dôvody, ktoré mohli vývojárov k tomuto rozhodnutiu viesť. Tým prvým je fakt, že Ni no Kuni vyšla pôvodne ako hra na Nintendo DS, kde sa z pochopiteľných dôvodov šetrilo miestom na cartrige, a tak zvukovú stopu obsahovalo fakt len to najnevyhnutnejšie a pri porte sa nikomu nechcelo dabovať zvyšok, alebo sa Level5 rozhodol držať krkolomnej „oldskúlovosti“ a spravil to schválne, lebo presne takto vyzerali JRPG v minulosti. Tak či tak, v dobe, keď nám Bioware ukazuje, že keď sa chce, dá sa pokojne nadabovať celá MMORPG, to vyzerá neuveriteľne archaicky.

Tomuto zozačiatku nepomáha ani príbeh, ktorý, bohužiaľ, počas tejto prvej hodiny nie je nijak extra záživný. Hra vás v ňom zoznámi s vaším herným alter egom, ktorým je malý chlapec menom Oliver, žijúci v malom mestečku Motorville. Ten v úvode príde o svoju mamu a smúti za ňou vo svojej izbe, kde sa mu podarí svojimi slzami nechtiac odkliať kúzelnú bytosť zvanú Drippy. Tá mu prezradí, že okrem nášho sveta existuje ešte aj iný svet. V ňom má každá osoba svoju spriaznenú dušu, ktorej osud je spojený s osudom tej na druhej strane. Oliver sa od neho vzápätí dozvedá, že tým, že dokázal odkliať Drippiho, sa stal (vďaka svojmu čistému srdcu) vyvoleným zachrániť tento druhý svet pred jeho zničením od zlého džina menom Shaddar a priviesť tak späť k životu aj svoju mamu. Jeho výprava do druhého sveta (pozn. autora Ni no kuni v preklade znamená Iný svet - to len, aby ste boli v obraze, akú originalitu môžete od hry očakávať) sa konečne môže začať.

“Áno! Konečne po 7 odohraných hodinách, milióntej cutscéne a asi 50 tutoriálov mám prvého sidekicka a môžem chytať svojich vlastných pokémonov! Ehm, teda familiarov...”

Taktiež čítate správne. Po vstupe do nového sveta plného príšer a mágie sa vám hra rozhodne dať čas na aklimatizáciu. Sype na vás jednu dôležitú informáciu za druhou o tom, ako to v tomto svete chodí. V praxi to znamená, že vás Drippy bude (počas čohokoľvek, čo robíte prvýkrát) prerušovať a vysvetľovať vám, ako to v tomto svete chodí. Akcií, ktoré v ňom môžete vykonávať, pritom na úvod nie je vôbec veľa. Zdajú sa pomerne jednoduché. Tak ako v starých JRPG hrách putujete po hernej mape a bojujete s náhodne generovanými potvorami. Samotné boje s nimi prebiehajú opäť po vzore iných JRPG hier v arénach, do ktorých vás hra automaticky prepne v prípade kontaktu s nimi. V tých bojujete najskôr vy sami alebo neskôr váš familiár. Tento systém je čistou vykrádačkou zo sveta pokémonov, pričom je samotný priebeh hybridom medzi ťahovým a „realtimovým“ systémom nie nepodobným tomu, ktorý sme mohli vidieť v iných JRPG hrách v posledných rokoch. Ak by som to mal zhrnúť, zozačiatku je to obrovská nuda, keďže počas prvých 7 hodín disponujete len jednou postavou, ktorá má len jedného familiára.

Toto obmedzenie je dané snahou vývojárov nezahltiť hráča množstvom informácií, pretože to, čo sa zdá na začiatku ako jednoduché, sa s pribúdajúcimi hodinami začne značne komplikovať tým, že familiárov (podobne ako pri pokémonoch) je viac druhov. Získavajú level a s nimi rôzne nové vlastnosti. Môžu sa vyvíjať na rôzne vývojové stupne. Aby toho nebolo málo, okrem tohto ich staty môžete vylepšovať tým, že ich kŕmite maškrtami alebo dávate lepší equipment, ktorý môžete buďto kupovať, alebo vyrábať za použitia alchýmie. Inak povedané, ide o veľmi hlboko prepracovaný systém, ktorý vo finále prináša obrovskú variabilitu a pocit zadosťučinenia, keď sledujete, ako vy a vaši ďalší dvaja spolubojovníci kombinujete útoky svojich vybraných 9 familiárov, medzi ktorými sa môžete počas boja kedykoľvek prepínať k úplnej devastácii súperov. Teda za predpokladu, že si dokážete zvyknúť na ovládanie, ktoré nepôsobí vôbec ergonomicky a vy tak veľakrát prehráte súboj len vďaka tomu, že ste nestihli včas (vďaka zložitosti menu) vyvolať potrebnú akciu.

Okrem bojov sú tu aj ďalšie aktivity v podobe vedľajších questov alebo bounty huntov na vybrané príšery, čím získavate tzv. známky, za ktoré si potom môžete odomykať bonusy. Tie vám uľahčia vaše putovanie. Avšak sú, bohužiaľ, v prípade Ni no Kuni skôr nutnosťou vzhľadom na obťažnosť, ktorú hra predstavuje. Zvlášť v neskorších fázach hry (viď. nižšie). To by nebolo také zlé, keby sa tieto vedľajšie questy neobmedzovali na neustále opakujúci sa set úloh a boli niečím viac ako len hromadou textu bez akýchkoľvek hlbších príbehov, tak ako to poznáme z iných RPG poslednej dekády.

„Jupí! Po 18 a pol hodine mám konečne draka, s ktorým môžem lietať a kúzlo na teleportovanie... thisshit is finally getting serious..“

Ni no Kuni je dlhá hra. A pod „dlhá“ myslím naozaj dlhá. Pri mojom hraní sa časomer zastavil niekde pri 35 hodinách. Čo je na jednej strane v záplave hier, ktorých herná doba sa pohybuje do 10 hodín, príjemná informácia, avšak po bližšom preskúmaní dôjdete k záveru, že za ňu môže hlavne nutnosť neustále opakovať súboje v snahe „vyleveliť“ vašich familiárov na dostatočnú úroveň, aby ste vôbec mali nejakú šancu voči čoraz náročnejším bossom, ktorých vám hra stavia do cesty. Je tu síce možnosť zvoliť si medzi Normal a Easy obťažnosťou, ale zvlášť ku koncu hry narastá krivka toho, čo po vás hra požaduje tak exponenciálnym radom, že už aj na Easy sa budete musieť pustiť do tzv. „grindovania“ (opakovanie tej istej činnosti dookola), známeho hlavne z MMORPG hier. Osobne by som povedal, že ide opäť o pozostatok z DS verzie, pretože si viem pomerne živo predstaviť, že v prípade možnosti hrať hru na cestách, by tento fakt pôsobil oveľa menej rušivo a v prípade, že by Ni no Kuni existoval po vzore iných hier pre PS3 aj vo verzii na PS VITA, s ktorou by bol prepojený, mohlo by sa stať z „levelovania“ familiárov vysoko návyková záležitosť, rovnako ako nám to kedysi predviedli pokémony. V tomto prípade ide proste o premárnenú príležitosť a v konečnom dôsledku tento fakt skôr pôsobí negatívne na celkové tempo hry.

„Nádherná rozprávka ehm... teda hra“

Jedna vec sa musí Ni no Kuni nechať. Nech v tejto hre robíte čokoľvek, budete s úžasom hľadieť na obrazovku. Zásluhu na tom má hlavne zvolený grafický štýl, za ktorým stojí svetoznáme Studio Ghibli. Ni no Kuni vďaka nemu vyzerá v pohybe ako ručne animovaná rozprávka, ktorá vás očarí. Všetko je v hre rozanimované do posledného detailu a dodáva jej v záplave všetkých fotorealistických hier posledných rokov obrovský punc jedinečnosti, na ktorý len tak nezabudnete. Nemalú zásluhu na jedinečnosti tohto zážitku má taktiež úžasná hudba z pera skladateľa Joe Hisaishiho, ktorá dodáva potrebnú epickosť a v tom istom momente zostáva stále detsky hravá, čím umocňuje pocit, že namiesto hry sledujete naozaj animovanú rozprávku. Veľkým plusom je taktiež dabing, ktorý si môžete vychutnať buďto v japonskom origináli, alebo v nemenej kvalitnom anglickom dabingu.

Ak sa mám priznať, počas celého hrania Ni no Kuni som váhal, aké hodnotenie si zaslúži táto hra. Áno, je miestami neuveriteľne archaická, požičiava si, kde sa dá a je tu veľká pravdepodobnosť, že hráči moderných západných RPG hier nad ňou ohrnú nos. Na druhej strane majstrovsky kombinuje v sebe všetko to, čo robilo staré JRPG hry také úžasné v rozprávkovom balení, ktoré chytí pri srdci mladých aj starých. Pokiaľ máte radi rozprávky, nemali by ste váhať ani chvíľu a dať tejto hre šancu, pretože aj napriek spomenutým malým nedostatkom ide o grandiózne dielo, ktoré symbolizuje úplne iný smer hier ako čokoľvek, s čím sa môžete dnes v hernom biznise stretnúť.

Informácie o hre

Game Cover
Ni no Kuni: Wrath of the White Witch
Platforma: PS3
Žáner: JRPG
Výrobca: Level5
Distribútor v SR: Cenega
Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Cenega
Zaujala vás táto hra? Objednajte si ju na GameExpres.sk

Naše hodnotenie

87%
 
Pokiaľ máte radi rozprávky, nemali by ste váhať ani chvíľu a dať tejto hre šancu, pretože aj napriek spomenutým malým nedostatkom ide o grandiózne dielo, ktoré symbolizuje úplne iný smer hier ako čokoľvek, s čím sa môžete dnes v hernom biznise stretnúť.
  Klady
  • grafické spracovanie
  • hudba
  • prepracovaný RPG systém
  • rozprávkový príbeh
  • voliteľný japonský dabing
  • rozsiahlosť sveta
  Zápory
  • obrovské množstvo cutscén
  • ergonómia ovládania
  • pomalý rozbeh príbehu
  • nenadabované rozhovory
korekcia: Lenka Macsaliová

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

 
 
 
 
 

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk