Paladin Lothar vás však do hornej štvrte aj tak nechce stále pustiť.
V spomienkach sa vraciam 20 rokov dozadu, keď boli „erpégéčky“ Gothic a Gothic II absolútnym vrcholom mojich herných obzorov. Ani neviem, koľkokrát som tieto hry prešiel; napriek nedokonalostiam išlo o diela, ktoré hráčom otvárali dvere do originálnych, perfektne vytvorených svetov, a ktoré bolo radosť preskúmavať. Veľkosťou sa ani omylom nemohli rovnať súčasným masívnym „open-worldom“, ale ak na veľkosti niekde skutočne záleží, nuž, určite to nie je tu.
Keď nemecké štúdio Piranha Bytes – autori Gothica – predstavili v roku 2017 úplne novú značku s názvom „Elex“, prežíval som podobné nadšenie ako kedysi. Ak je totiž niečo, čo „Pirane“ dokážu vykresliť bravúrne, je to práve otvorený svet. Ten prekonáva už len jediná vec – staré dobré „levelovanie“ vašej postavy a pôžitok z toho, keď sa konečne postavíte príšere, ktorá vás niekoľko hodín predtým zmasakrovala jediným úderom.
Práve kombinácia týchto dvoch prvkov je pre Piranha Bytes príznačná a prirodzená, robí ich hry charakteristickými a odlišuje ich od konkurencie, ktorá – povedzme si úprimne – zase štúdio valcuje v iných ohľadoch. Dychberúci príbeh, skvelo napísané postavy, rozprávanie prostredníctvom toho, čo je okolo vás, to sú všetko veci, ktoré by ste v Elexe hľadali márne. Nenamýšľam si preto, že hry od Piraní sú špičkou dnešnej ponuky, ale, a to je veľmi dôležité, sú absolútne perfektné v tom, čo sa snažia hráčom naservírovať. Nie je to pre každého, od mainstreamu to má vďaka „hardcore“ elementom ďaleko, ale stále sa nájde dostatočne veľká herná základňa, ktorá takéto kvality ocení.
Dokazuje to, koniec koncov, skutočnosť, že už 1. marca vychádza druhý diel série Elex.
Autori ďalej vykrádajú samých seba
Pokiaľ ide o vývojárov z Piranha Bytes, je trochu naivné dúfať, že Elex II bude pokračovaním plným inovácií. Toto štúdio je totiž notoricky známe tým, že sa drží ako kliešť svojich nápadov, čo môže niekomu, ako napríklad mne, vyhovovať, no vo všeobecnosti nejde o príliš pozitívnu vlastnosť.
Elex II je skrz-naskrz hrou od Piranha Bytes, rovnako ako bol Elex pred ním, len je… lepší. Oveľa. Nič to však nemení na tom, že trochu kreativity navyše by neuškodilo.
Mechaniky, ktoré autori predstavili v roku 2017, sú plne prítomné aj v druhom dieli, len s menšími či väčšímu úpravami – stále šak ide v zásade o to isté. Svojím spôsobom „Pirane“ len naliali nový obsah s vylepšenou receptúrou do predpripravenej formy, trafili sa do šablóny, čo nepochybne zachutí stálym fanúšikom, no súčasne zrejme odradí nových.
Nejde pritom len o Elex – ten je síce originálnou značkou s vlastnou identitou, no stále v ňom autori akoby vykradli samých seba.
Déjà vu
Elexu predchádzala fantasy séria Gothic, ktorej čŕt sa Björn Pankratz a jeho tím nostalgicky nechcú zbaviť ani dnes, hoci, paradoxne, na remaku tejto hry v súčasnosti pracuje úplne iné štúdio.
V Elexe II tak stále nájdete paladina Lothara, ktorý stráži vchod do hornej štvrte, do ktorej vás nevpustí, pokiaľ sa za vás nezaručí aspoň jeden z troch vážených obyvateľov mesta. Ide o fenomenálny „easter egg“ z Gothicu 2, kde vás v meste Khorinis nechceli pusti do štvrte obchodníkov a zbohatlíkov, ak sa najprv nedáte do výučby k niektorému z mestským majstrov. Dokonca aj meno strážcu, ktorý vám blokoval cestu, je v oboch hrách rovnaké, aby bola paralela medzi nimi ešte silnejšia.
Je to drobnosť, niečo pre skalných fanúšikov, no súčasne je to aj dôkaz, že Pirane sa stále boja naplno odpútať od zašlej slávy, že stále majú pomyselnú nohu v dverách a nechcú ich za sebou nadobro zabuchnúť. Je to dvojsečná zbraň; na jednej strane tým nepochybne ulahodia svojim dlhoročným priaznivcom, ktorí vyrastali na Gothicu (ako napríklad ja), no na strane druhej to, žiaľ, dokazuje aj nedostatok kreatívnej sily v štúdiu. Zoberte si z toho, čo chcete – mne to osobne neprekáža ani v najmenšom, ale na mieste je otázka, ako dlho ešte dokáže štúdio žiť zo starých spomienok, starých fanúšikov. Brnkať na nostalgickú strunu, to sa nedá do nekonečna.
To, čo funguje, zjavne meniť netreba
Nie sú to však len takéto kuriozity, ktoré spájajú Elex II s predchádzajúcou prácou jeho autorov. Aj tu si, napríklad, vopred definovaného hlavného hrdinu vylepšujete pomocou „bodov učenlivosti“, ktoré u rôznych trénerov premieňate na konkrétne výhody a schopnosti, a tiež prostredníctvom bodov vlastností – sily, inteligencie, vynaliezavosti a tak ďalej.
Ako vždy, aj tu úroveň vašich vlastností určuje to, aké zbrane budete schopní používať – a to, akou zbraňou sa oháňate, je v hrách od Piranha Bytes alfou a omegou. Platilo to v Gothicoch, platilo to v Risenoch a platí to aj v Elexoch. Rozdiel je azda len v tom, že v Elexe II sa viete k decentnej zbroji dostať aj bez pomoci frakcií, ktoré sú od roku 2001 pre Piranha Bytes tým, čo pre GTA napríklad jazda autom. Je to absolútna prirodzenosť a deň, keď Pirane prestanú vydávať hry bez tejto mechaniky; to bude koniec jednej veľkej éry. Ktovie, možno však pôjde o začiatok ďalšej, ešte lepšej…
Po prvýkrát však máte, napríklad, možnosť nepridať sa k nikomu a byť „sámpartou“. Kto by si však takto dobrovoľne sťažoval život, obzvlášť, keď sa konečne môžete znova pridať k futuristickým Albom alebo do akejsi podzemnej sekty vzývajúcej bolesť a smrť?
Uznávam ale, že pokiaľ ide o Morkonov, veľa sympatií nevzbudili ani vo mne. Ale tie čierne brnenia zdrobené kosťami – tomu hovorím „fashion statement“…
Prvý diel nebol taký „prístupný“
Elex (prvý diel) trpel mnohými nedostatkami a hoci nešlo o vonkoncom zlú hru, bola takpovediac „stará“ v momente, keď vyšla. Súboje boli ťažkopádne, grafika a animácie len obstojné, modelov postáv bolo žalostne málo a recyklácia „asetov“ bola vo všeobecnosti veľmi frekventovaná. Magalan, planéta zničená kométou, ktorá je dejiskom ako prvého, tak i druhého dielu, bola navyše bez vlastne identity, akoby dizajnéri nevedeli, čo chcú vlastne povedať a ako tento svet vyzeral predtým, než ho nebeské teleso navždy zmenilo.
Tým sa zoznam neduhov tejto hry nekončil, no napriek všetkému išlo vo výsledku o decentný návrat „Piraní“ na scénu, ktorý položil základy ich ďalšej práce. Elex rozprestrel koberec úplne novej značke, ktorá mala potenciál a bola pomerne originálna; post-apokalyptická hardcore RPG, kde sa prelínala mágia a technológie. Kombinácia fantasy a sci-fi je skvelá vec, a ako som už spomenul vyššie, Elex navyše pamätníkom pripomenul taký štýl hier, aké sa dnes už skrátka nerobia.
Dvojke očividne pomohol väčší rozpočet
Ako veliteľ Jax ste v prvom Elexe začínali po zrade z vlastných radov zoslabnutí a boli ste len tieňom vašej zašlej moci. Museli ste sa preto postupne vypracovať na toho frajera, ktorým ste kedysi bývali. Nielenže ste sa znova učili napríklad to, ako bojovať, ale museli ste sa aj pridať k niektorej z herných frakcií, aby ste získali prístup k ich brneniam a lepším zbraniam.
Pokiaľ ide totiž o hry od Piranha Bytes, začínate vždy ako tá najväčšia nula, no postupne sa vypracujete na najsilnejšieho bojovníka v hre, ktorý sa topí v peniazoch, má v neobmedzenom inventári viac zbraní než celá armáda a vyzbrojený je tým najlepším, čo svet ponúka.
Žiadne iné štúdio a žiadna iná hra v mojich očiach nedokázala povestnú formulku „From Hero to Zero“ uplatniť v praxi lepšie ako Piranha Bytes. Elex II, chvalabohu, nie je výnimkou a vyzerá to tak, že ide zatiaľ o najprepracovanejšiu hru, na akej títo vývojári pracovali. Po vydaní Elexu totiž dovtedy nezávislé štúdio odkúpil vydavateľ THQ Nordic a financie, ktoré tým pádom Pirane získali, sa odzrkadlili aj na kvalite druhého dielu.
Objavujte! Je to (staro)nový svet…
Elex 2 som prvýkrát zapol ešte pred Vianocami a odvtedy som v hre „utopil“ zhruba 35 hodín. Je to krásny, poctivo vypracovaný svet, kde sa na každom kroku niečo skrýva. Ak vidíte v diaľke zrúcaninu výškovej budovy – konečne niečo skutočne post-apokalyptické, teda niečo, čo v prvom Elexe žalostne chýbalo, buďte si istí, že na vrchole sa ukrýva nejaké zaujímavé prekvapenie. Ale ako sa tam dostať? Nuž, na to máte jetpack, ktorému vývojári v druhom dieli venovali oveľa väčšiu pozornosť.
Vďaka tomu, že teraz môžete svojmu jetpacku vylepšovať „dojazd“, je gameplay oveľa, oveľa zaujímavejšia. Trochu ma síce sklamalo, že ani pri plne vylepšenom jetpacku nemôžete po mape lietať ako Superman – počiatočná prezentácia hry tomu podľa mňa nasvedčovala, ale možno som si to subjektívne vsugeroval, no stále ide o obrovský pokrok voči prvému dielu. Kým v RPG nemáte jetpack, neviete, ako veľmi vám také niečo môže chýbať – explorácia sveta je odrazu jednoduchšia a prekážky, ktoré by ste za normálnych okolností museli obchádzať, môžete skrátka preletieť.
Svet, ktorý je aj vďaka tejto mechanike naozaj prístupný, je neporovnateľne lepší ako v jednotke. Niežeby sa dej odohrával na úplne novom mieste, práve naopak – mnohé lokality vám budú známe z prvého dielu, no predsa len ide o akúsi novú skúsenosť. Zoberte si napríklad púšť Tavar, ktorej v prvom Elexe vládli „odpadlíci“, a jej hlavné mesto s názvom Pevnosť – zatiaľ čo v prvom dieli ste sa na toto miesto dostali až trochu neskôr, keď ste nabrali viac síl, v Elexe 2 pôjde o jednu z prvých lokalít, ktoré navštívite. A garantujem vám, že hoci ide v podstate o tie isté miesta, na ktorých ste boli už v prvom dieli, váš zážitok z nich bude úplne nový. To isté platí aj o Ignadone a všeobecne o všetkých bodoch na mape, na ktorých by vás mala plieskať nostalgia, pretože tu ste už predsa naozaj boli, ale… nie.
Stále hardcore, ale nie až TAK
Medzi Elexom a Elexom 2 je niekoľkoročný rozdiel nielen čo sa týka vývoja hry, ale aj jej príbehu. Jax, hrdina Magalanu, ktorý porazil Hybrida a dozvedel sa krutú pravdu o budúcnosti planéty, je odrazu opäť slaboch, no tentoraz to nie je také drastické. Svoje staré fešné albské brnenie, v ktorom ste zrejme zavŕšili dej prvej hry, je v nedohľadne, a Jax má na sebe znova len nejaké staré, „ošuntelé“ šaty a v rukách kovovú trubku.
Elex 2 je však, aspoň na normálnej obtiažnosti, oveľa vyrovnanejšou hrou než jej predchodca. Zatiaľ čo prvý diel bol naozaj hardcore, dvojka je vďaka prístupnejším zbraniam a brneniam, jednoduchším nepriateľom a rýchlejšiemu „expeniu“ o niečo „milosrdnejším“ zážitkom, za čo do istej miery môžeme vďačiť aj plynulejšiemu súbojovému systému. Práve ten patril v Elexe k najslabším stránkam hry a nepochybne mnohých hráčov, v kombinácii s náročnými nepriateľmi, odradil už v úvode.
Vzdušné súboje (alebo skôr ich absencia) sú sklamaním
V druhom dieli sú súboje sú súboje štýlovejšie a viete v nich využiť aj element lietania, no plnohodnotné vzdušné konflikty nečakajte. Lietajúcich nepriateľov nie je veľa a keď si už aj s nejakým dáte do zubov, radšej siahnete po zbrani na diaľku. V skutočnosti vám hra nedáva veľkú motiváciu využívať počas súbojov jetpack, čo je jednak škoda a hlavne to je zase niečo, čo v prvom traileri vyzeralo úplne inak.
Stále platí, že môžete ísť skutočne kamkoľvek a vyletieť takmer všade, pokiaľ ale stretnete nepriateľa, pozor na ikonu lebky pri jeho mene – pôjde o veľkú výzvu v štýle „bullet sponge“. Vďaka už spomínanému zjemneniu hardcore prvkov vám však hra dovolí, aby ste ju takpovediac „oklamali“, a tak nemusíte vždy len utekať preč.
Ak vás skutočne baví levelovanie postavy a nebojíte sa mierneho grindovania v podobe zabíjania nepriateľov a zbierania predmetov, už počas prvej kapitoly sa dokážete vypracovať na celkom slušného machra, ktorý zvládne každého nepriateľa. Hoci som ani zďaleka nemal tie najlepšie zbrane a ani som sa ešte nepridal k nejakej z dostupných frakcií (ani po 35 hodinách hrania), aj tí najťažší nepriatelia sa v miernom „Dark Souls“ móde dajú zabiť. Niežeby som súboje s lesnými trolmi vyhľadával, ale po piatich minútach úskokov a strieľania z diaľky ide o zvládnuteľnú vec. A keď sa mi do rúk dostala brokovnica, šancu už nemal nikto.
Nepovažujem to však za nejakú chybu, práve naopak. Na hrách od Piranha Bytes MILUJEM to, že ich dokážete „cheesovať“. Či to bol Gothic, Risen alebo Elex, vývojári hráčov obmedzovali najmä silou nepriateľov. Začiatky boli vždy ťažké, no pri disciplíne a trpezlivosti ste videli, ako postupne silniete, až nakoniec dospejete do tej fázy, že je z vás Rambo oveľa skôr ako by ste si mysleli. Najlepšie na tom však je, že hra vám v tomto dáva slobodu, netvári sa, že sa to nedá, nemá alebo nemôže. V Elexe II je tento „piraňovský štempel“ zatiaľ najvýraznejší a pokiaľ sa nebojíte výzvy a spokojne mrnčíte pri získaní každej novej úrovni, tak Elex II budete skutočne zbožňovať.
Veľký grafický skok vpred
Nejde pritom len o exploráciu a levelovanie postavy, ktoré je opäť o niečo bohatšie ako v jednotke; Elex II je oproti predchodcovi lepší vo všetkom a často s poriadnym náskokom. Herný svet je atraktívnejší, nepriatelia rozmanitejší, arzenál zbraní a brnení pestrejší. Hoci modely postáv sú miestami trošku pozadu, stále ide o obrovský grafický pokrok, a vizuálna stránka celkovo je neporovnateľne krajšia. Elex 2 už odrazu nepôsobí ako niečo, čo vyšlo pred rokmi, a aj keď možno stále nejde o grafické orgie, aké by si fajnšmekri v 21. storočí priali, „Pirane“ sa nemajú za čo hanbiť.
Spoločníci sú síce živší, no stále „nahouby“
Keď sme už pri postavách, mierny pokrok zaznamenali herní parťáci, spoločníci, ktorí vás prevádzajú celým dobrodružstvom. Je škoda, že stále nie je možné im napríklad dávať pokyny či ich akokoľvek vylepšovať – tak, ako ich naverbujete, takí aj sú po zvyšok hry, bez ďalších „upgradov“. Nepovažujem ich preto za kľúčovú mechaniku, ale skôr za pomocné kolieska, ktorá vám jednak v počiatočných fázach hry uľahčia súboje, a neskôr oživia vaše putovanie po Magalane.
V Elexe II je totiž vaša „kompania“ spolubojovníkov oveľa výrečnejšia a živšia než v prvom dieli. Úlohy, ktoré pre nich plníte, zvyšujú ich loajalitu voči vám, no hlavne sú oveľa interaktívnejší. Komentujú miesta, ktoré navštívite, občas sa zapoja do dialógu, ktorý vediete s inou NPC postavou. Jax taktiež prešiel zmenou k lepšiemu; už nie je taký nemý, vedie so starými, ale aj novými známymi dialógy, a celkovo pôsobí prirodzenejšie než v prvom Elexe. Mám tiež pocit, že sa zmenil herec, ktorý Jaxa daboval, pretože bývalý vojenský veliteľ teraz znie úplne inak, o dosť ľudskejšie. Nejde o drastickú zmenu, ale napriek tomu som ju postrehol už v prvých momentoch – akoby Jax už nebol tým robotickým vojakom, z ktorého robil mimozemský Elex chodiaci stroj plniaci príkazy, ale za tie roky v odlúčení sa naplno poľudštil. Veď čoby nie, keď je z neho teraz otec!
Len, preboha, nečakajte nejaký hĺbavú, zmysluplnú rozpravu o vzťahu otca a syna, tak ako napríklad v God of War. Otvorený svet a hardcore RPG, to vedia robiť „Pirane“ veľmi, veľmi dobre, no pokiaľ ide o dialógy, rozprávanie príbehu či psychológiu postáv, je to len preimer. Ako kulisa to stačí a nevravím, že občas ma štúdio aj v tomto ohľade neprekvapilo, no určite to nie je ich silná, víťazná karta.
Inventár potrebuje seriózne prepracovanie
Čo už naozaj nepovažujem za pozitívny krok vpred, je inventár, v ktorom musíte zbytočne veľa „scrollovať“ a je pomerne neprehľadný. Elex 2 je navyše plný „junk itemov“, ktoré nedávajú tak celkom zmysel – táto nedokonalosť, či skôr zbytočnosť, je jednou z mála vecí, ktoré sa z jednotky vrátili v pomere jedna k jednej, a ktoré sa vrátiť naozaj nemali. Okrem plejády užitočných vecí budete počas putovania často nachádzať príbory, plastové fľaše, poháre, cigarety, hračky, syr v spreji (???), kávu či podobné somariny, ktoré vám len zahltia inventár, ak sa ich rozhodnete v ranej fáze hry zbierať v domnienke, že vďaka nim aspoň trochu zbohatnete.
Nikto vás do toho, pravda, nenúti, no najmä v začiatkoch je každý elexitový črep, ktorý predstavuje hernú obdobu peňazí, dobrý.
Zbrane budete tentoraz nachádzať poväčšine v poškodenom stave a so zredukovanými štatistkami, a aby ste využili ich plný potenciál, budete sa musieť u trénera naučiť príslušnú schopnosť a skombinovať tri takéto poškodené predmety, aby ste získali jeden plnohodnotný. Dva takéto viete následne skombinovať a vytvoriť vylepšenú, lepšiu zbraň.
Comebacku sa dočkali, okrem vylepšovacích drahokamov, ktoré fungujú úplne rovnako ako v jednotke, aj unikátne zbrane, ktoré majú tentoraz konečne aj unikátny dizajn a v niektorých prípadoch ponúkajú naozajstnú výhodu pred ich bežnými náprotivkami. Napríklad brokovnica s názvom „Thunderclap“ je oveľa, oveľa silnejšia než klasická „dvojhlavňovka“ a ponúka aj väčšie množstvo nábojov, ktoré môžete vyprázdniť do nepriateľa predtým, než budete musieť nabiť.
V kombinácii s perkom, ktorý zvyšuje vaše poškodenie, ak útočíte odchrbta, ide o naozajstný nášup, vďaka ktorému budete aj najnebezpečnejších mutantov ničiť ako nič. Aby som bol úprimný, prišla mi až taká silná, že som mal pocit, akoby som trochu podvádzal. Ale hej, získal som ju poctivo!
Nevyužitý potenciál
Nebol by to, samozrejme, Elex, ak by sa do hry nevrátila aj mimozemská látka s rovnakým menom. Tajuplná substancia, ktorá sa na Magalan dostala spolu s kométou, aj v druhom dieli slúži na získavanie veľkého množstva skúseností, vylepšovanie vašich schopností a zarábanie bonusových talentov. Rátajte však s tým, že na vytváranie takýchto elexových drinkov budete potrebovať najvyšší stupeň alchýmie, no ak budete po celú hru poctivo zbierať elexovú rudu a kupovať ju aj od obchodníkov, váš život bude oveľa jednoduchší. Novinkou je v tomto prípade fialový, tzv. temný elex, ktorý v kombinácii so vzácnymi trofejami, ako napríklad srdcom horského trola, vylepšuje konkrétne aspekty vašej postavy. Nie je to vôbec komplikované, ide skôr o nadstavbu k pôvodnému systému, ktorá je síce vítaná, ale v zásade nepotrebná.
Prečítajte si tiež
Elex II vyjde v marci, zberateľská edícia vás vyjde na 150 eur
Bohužiaľ, na rozdiel od prvého dielu, konzumácia elexových nápojov tentoraz nemá žiadne vedľajšie účinky. Prial by som si, aby vývojári na tejto mechanike radšej viac zapracovali, než aby ju vyškrtli úplne – bolo by totiž oveľa zaujímavejšie, ak by Jax pitím takýchto drinkov nielen silnel, ale napríklad aj strácal svoju ľudskosť alebo sa fyzicky menil. Ak by totiž pitie elexových nápojov neposkytovalo len výhody, hráči by museli zvážiť riziká (na um mi prichádza pitie krvi vo Vampyrovi), no takto je to naozaj len o škrečkovaní vzácneho elexu a jeho bohapustom užívaní.
Na stabilnú, dobre optimalizovanú hru si počkám spolu s vami
Na záver spomeniem už len jednu vec, ktorá ma naozaj prekvapila, a tou je technický stav. Nikdy som nemal v rukách hru dva a pol mesiaca predtým, než má vyjsť, a netušil som, čo mám tým pádom čakať. Elex 2 je však už teraz v pomerne dobrom rozpoložení a je bez väčších problémov hrateľný, hoci nedostatky sú stále výrazné a prítomné. Optimalizácia je, napríklad, najmä v obývaných lokalitách očividne nedotiahnutá, hra tiež občas „spadne“ a na jednom mieste som sa konštantne prepadával pod mapu a znova sa na nej spawnoval. Tiež som nemohol používať Steam funkciu fotenia screenshotov, pretože mi zakaždým hra spadla – zábery som preto zachytával prostredníctvom externej aplikácie.
Najväčším problémom bolo to, že keď som skúšal hru sputiť na grafickej karte Vega 56, Elex II bol nehrateľný. Nevidel som totiž okolo seba nič z herného sveta, len akési modré pozadie, no hudba hrala a pri prepnutí sa do inventára som z neho časť videl. Na GTX 1070 som tento problém nezaznamenal.
Naozaj však neberiem tieto chyby negatívne, lebo stále išlo len o beta verziu. Ba naopak; obdivujem, v akom dobrom stave je Elex 2 na to, že „Pirane“ majú ešte stále týždne a týždne na vychytávanie nedostatkov. Nestretol som sa so žiadnym bugom, ktorý by mi bránil dokončiť nejakú úlohu alebo ktorý by mi výrazne komplikoval život, a do hry som sa ponoril tak veľmi, že mi ani to miestami pekelne nízke snímkovanie až tak neprekážalo. A to o niečom hovorí, nie?
Skôr ma otravovali Jaxove občasné, neustále sa opakujúce a iritujúce monológy, v ktorých bez zjavného podnetu hovoril stále to isté. Je to však detail a navyše považujem za dobré znamenie, že práve toto je TO negatívne, čo mi utkvelo v pamäti. Znamená to totiž, že Elex 2 je inak skvelou hrou bez väčších nedostatkov – RPG titulom na úrovni, ktorý svojho predchodcu prekonáva na plnej čiare a diktuje nové maximum toho, čo autori z Piranha Bytes zvládnu – hoci, ako som už napísal na začiatku, experimentovať by mohli, aspoň v niektorých ohľadoch, aj viac.
Na strane druhej: prekáža to naozaj až tak veľmi, keď ten svet taká radosť objavovať? Nuž, o mesiac a pol môžete sami posúdiť. Ja sa dovtedy hádam už aj konečne pridám k niektorej z herných frakcií. Po 35 hodinách by sa veru už patrilo, hoci som ešte stále nenavštívil tábor klerikov…