Keď som si pred mnohými rokmi predstavoval, ako recenzujem úplne prvý diel legendárnej a pre mňa úplne najobľúbenejšej série Final Fantasy, vôbec to nevyzeralo tak, ako to nakoniec dopadlo v tejto recenzii. Dnes už posvätnú hru predovšetkým ranných konzolových RPG titulov som v predstavách chválil za jej nekompromisnosť a schopnosť posúvať hráčov vpred skúšajúc ich um, trpezlivosť a odolnosť. Pôvodná verzia vydaná na NES v roku 1987 taká naozaj aj bola a výrazne sa nezmenili ani nasledujúce grafické remaky pre handheld Wonderswan Color a konzolu Sony PlayStation.
Ak však prestanem spomínať na „spomínanie“ a znesiem sa späť na zem, aby som čelil najnovšej verzii prvého dielu Final Fantasy, uvedomujem si, že by som sa najradšej do tých spomienok vrátil a ak by to bolo možné, tak tam aj navždy ostal. Square Enix totiž v prvej časti jej série remastrov nazvanej Pixel Remaster, ktorá prepracováva hry Final Fantasy až Final Fantasy VI do pixel artovej grafiky, stúpilo poriadne vedľa.
„Prvé Final Fantasy ako také úplne milujem.“
Prvý Final Fantasy je samo o sebe krásna hra, ktorá necháva veľa na interpretáciu samotného hráča. Je to, samozrejme, produkt svojej doby, keď sa takýmto štýlom hry väčšinou robili, no je veľmi osviežujúce ponoriť sa v súčasnosti do titulu, ktorý vás sám neposúva nikam, pričom sami musíte zistiť, čo treba robiť ďalej. Na to vám slúžia indície obyvateľov miest a dedín, ktoré budete navštevovať.
Štýl ostal oproti originálu nezmenený. Na začiatku si vytvoríte partiu štyroch postáv, pričom každej priradíte jedno povolanie z ponuky obsahujúcej bojovníka, mnícha, zlodeja, červeného mága, bieleho mága, a čierneho mága. Následne sa dostanete do sveta sužovaného terorom silných monštier ohrozujúcich veľké kryštály zeme, vetra, ohňa a vody ako nositelia kryštálov, resp. Bojovníci svetla, ktorých úlohou je dané kryštály oslobodiť a prinavrátiť tak svetu opäť balans. Dej však nie je celkom jednoznačne podaný a tak si musíte čriepky príbehu vyskladať z informácií poskytnutých NPC postavami. Príbeh je síce jednoduchý, no čím viac z neho objavíte, tým viac si uvedomíte, že ponúka viac než len štyroch bojovníkov, ktorí bojujú proti monštrám. Hirobonu Sakaguči, otec série, ktorý prvú hru vymyslel, krásnym spôsobom odhaľuje viac a viac o svete, aby človek na konci ostal obarený z toho, čo sa z príbehu nakoniec vykryštalizovalo.
Z toho dôvodu prvé Final Fantasy ako také úplne milujem. Tá priamočiarosť, ktorá sa na nič nehrá, avšak neskôr sa predsa len otvorí do otvoreného sveta, ten krásny príbeh o temnom svete na pokraji skazy, ktorý musíte zachrániť, a o hlavnom bossovi Garlandovi, ktorého (vtipne a originálne) zabijete už na začiatku hry, tá interpretácia dejov svojimi vlastnými predstavami, tá čistá a ničím nepoškvrnená fantasy. Final Fantasy je zaslúžene nesmrteľná klasika a základný kameň RPG žánru pre herné konzoly.
Lenže o verzii Pixel Remaster to v žiadnom prípade nepoviem. Iste, obsahuje náležitosti spomenuté vyššie, avšak pridáva k tomu aj celú hŕbu zbytočných featur, ktoré ťažký (ale nie frustrujúci) titul degradovali na úroveň hier pre materské školy. Myslím to skutočne vážne – ako inak nazvať hru, v ktorej úplne bez grindovania zničíte hlavných bossov, teda bossov ochraňujúcich spomínané kryštály, na 5 až 7 rán? Marilith, bossa okupujúceho Kryštál ohňa, som dokonca zničil na 4 rany, čiže sa len vystriedali všetky moje postavy v jednom kole a bolo po všetkom.
Poviem to úprimne. Hoci mala séria Final Fantasy ťahové súboje, nikdy sa nedalo povedať, že by bola nejako zameraná na taktiku. Normálnych nepriateľov ste často ničili na pár rán a jedinú skutočnú výzvu predstavovali hlavne nepovinní bossovia, potom príbehoví bossovia, hoci nie všetci, a nakoniec nepriatelia v tých lokalitách, do ktorých ste sa z nejakého dôvodu dostali podlevelovaní. Stávalo sa to aj v prvých častiach a s každým ďalším dielom od takého Final Fantasy V to bolo viac a viac očividné. Hovorím to preto, aby som náhodou nepôsobil, že originálna verzia tejto hry bola v tomto bravúrna a bezchybná. To určite nebola, mala svoje chyby a veci, ktoré bolo treba spraviť inak. Bossovia v NES verzii boli občas tiež veľmi slabí a bolo ťažšie sa k nim skôr dostať, než proti nim bojovať.
„Nebojím sa hru označiť za baby verziu Final Fantasy.”
Hovorím to však aj preto, aby som mohol poukázať na to, ako ste vo verzii Pixel Remaster neustále nadlevelovaní. Od prvých momentov ste konštantne a rádovo silnejší než vaši protivníci z dôvodu rapídne sa zvyšujúcich levelov, čo znamená zvyšujúce sa štatistiky. Príčinou tohto javu je zníženie potrebného množstva skúsenostných bodov potrebných na získanie ďalšieho levelu. Level cap bol navyše zvýšený z 50 na 100, čiže na konci hry ste doslova Super RamboTerminátorRockyRoboCop, ktorý sa na príšery iba pozrie a tie okamžite samé páchajú hromadné samovraždy. Nebojím sa hru označiť za baby verziu Final Fantasy.
V pôvodnej verzii ste mohli byť tiež rovnako silní ako v Pixel Remaster, vyžiadalo si to však viac času na tréning (grind), pričom ten grind nebol v žiadnom prípade jednoduchý. Nepriatelia boli vždy silní, ukladať hru ste mohli len v krčmách, veci ako stan, ktorý umožňoval doplniť HP a mágiu, stáli veľmi veľa, jednoducho dostať postavy na úroveň, na akú sa v Pixel Remaster dostávajú akoby automaticky, si vyžadovalo veľa úsilia. Pôvodná hra nebola, čo sa balansu týka, veľmi vydarená, čo hráči časom začali pociťovať. Problémom je, že v Pixel Remaster sa takto cítite okamžite. Square pritom uvádza, že vylepšilo hrateľnosť. To znamená, že aj keď ani pôvodná hra nebola dokonalá, tak neexistuje dôvod, prečo by remastrovaná verzia mala byť ešte horšia.
Square Enix zvýšilo levelovanie, zvýšilo maximálny level, avšak nepriateľom vo väčšine prípadov zanechal pôvodné štatistiky. Aby som ale nevyzeral, že som objavil Ameriku, takáto nízka obťažnosť nie je v prvom Final Fantasy novinkou. Vo Final Fantasy Origins, teda remastrovanej kolekcii prvého a druhého dielu pre prvý PlayStation, bolo možné hrať prvý diel v „EASY MODE“ a vo verzii Final Fantasy: Dawn of Souls vydanej pre Game Boy Advance ste ju mohli hrať len v tomto jednoduchom móde. Ak by na to Square upozornilo hneď na začiatku, tak by som aspoň vedel, do čoho idem, hoci by som si, samozrejme, neodpustil poznámky na tak nízku obťažnosť. Na stránke Steamu avšak Square uvádza, že Pixel Remaster má základ v NES verzii vydanej v roku 1987. Nakoniec sa ukázalo, že jediná vec z NES verzie je zachovaný systém mágie vychádzajúcej z pravidiel Dungeons & Dragons, kde je mágia na počet, nie na MP.
Už tak veľmi nízka obťažnosť ide ešte nižšie z dôvodu nových prvkov v hrateľnosti. Mapa sveta by mi určite neprekážala, každé dobré RPG potrebuje kvalitnú mapu, avšak aby sa vám minimapa a normálna mapa ukazovali dokonca aj v dungeonoch, ktorých pôvodný zámer vždy bol dostať hráča do úzkych zamotaným dizajnom chodieb a izieb, aby si nikdy nebol istý, či ide správne, prípadne či sa náhodou neblíži smrteľnému nebezpečenstvu, je doslova svätokrádež a porušenie myšlienky dungeonov ako takých. Minimapy navyše nemôžete nikdy úplne vypnúť. Na mape sveta môžete minimapu maximálne tak minimalizovať, no nie úplne vypnúť, a v mestách/dedinách/dungeonoch ju môžete vypnúť len dovtedy, kým neprejdete na iné podlažie toho istého prostredia alebo nevojdete do nejakého domu. Jednoducho tam, kde prebehne loading.
Musím spomenúť aj prítomný auto-targeting, ktorý odstránil kontroverznú vlastnosť originálnej hry. V pôvodnej verzii ste totiž museli dávať pozor, na koho a kedy útočíte – ak ste totiž rozdelili príkazy tak, že predchádzajúca postava nepriateľa zabila a nasledujúca mala tiež nastavený útok na neho, tak tá postava trafila len vzduch. Auto-targeting v Pixel Remaster v takých prípadoch automaticky vyberie najbližšieho žijúceho nepriateľa. Tento titul je však tak veľmi jednoduchý, že na tom ani vôbec nezáleží. Dokonca je tu možnosť auto-attacku. Oproti pôvodnej hre som si taktiež všimol výrazne znížený počet úderov, keď vaše postavy nepriateľov netrafia, hoci rovnako boli ovplyvnení aj nepriatelia.
„Ani sa nenazdáte a budete bohatší než strýko Držgroš.“
Ešte som nespomenul, že oproti pôvodnej verzii boli zredukované aj ceny všetkých vecí v obchodoch, ktoré išli dole o takých 40 až 50 percent. Ani náhodou tak nebudete zažívať situácie, keď sa budete rozhodovať, či miniete peniaze na nejakú drahú zbraň, no potom vám neostane na kúzlo alebo hotel, alebo radšej ostanete bojovať proti ťažkým nepriateľom v okolí, aby ste si niečo zarobili. V drvivej väčšine prípadov budete mať vždy na všetko dostatok peňazí. Trochu odlišné to môže byť v prvých hodinách, keď tých peňazí budete mať ešte dosť málo, avšak ani sa nenazdáte a budete bohatší než strýko Držgroš.
Ďalšie z radu uľahčení je možnosť ukladať bez obmedzení a to všade. Klasicky ukladať môžete len na mape sveta, rýchle uloženie však môžete využiť v mestách a dokonca aj v dungeonoch. Quicksave má však len jeden slot, čiže každý ďalší takýto save ten predchádzajúci prepíše. Aspoň aké-také obmedzenie. Na druhej strane, táto verzia obsahuje veci, ktoré v tej pôvodnej neboli, ako sú elixíry doplňujúce HP/MP, phoenix down oživujúci postavy, či ether doplňujúci MP. Ani jedno z toho som však nepoužíval, keďže by sa z hry naozaj stala už len absolútne trápna šaráda, ktorú nie je ani dôvod hrať.
Square titul aj o takých 30 percent zrýchlilo, čo mi taktiež nie je veľmi po chuti. Pôvodná hra bola jemná, pomalá, ba až premýšľavá záležitosť, čo dokopy vytváralo dojem akejsi seansy. Pohyb postáv bol pomalý, atmosféra ako keby sa v nej zastavil čas, čo vkusne podfarbovala rovnako pokojná hudba. V tejto verzii sa ale všetko pohybuje nejako rýchlo, až som mal pocit, že som sa ocitol kdesi v rýchliku. Jazda na lodi sa napríklad zmenila (a to doslova) na jazdu v super rýchlom vznášadle. Priznávam, tento mínus je skôr môj osobný, než taký, čo by objektívne a všeobecne poškodzoval hrateľnosť.
Normálny pocit z hrania zažijete až na úplnom konci, v skvelom a dlhom dungeone Chaos Shrine, v ktorom nielenže natrafíte na silnejšie verzie predtým zničených bossov, keď ste zachraňovali kryštály, a teraz už dajú aj celkom zabrať (tu už konečne aj hrozilo, že moja partia otrčí kopytá!), ale, samozrejme, aj na hlavného bossa, ktorý je dokonca výrazne silnejší než v pôvodnej NES verzii. Ten dungeon je taký dlhý, že som sa v jednej jeho časti rozhodol, že pôjdem späť a doplním si zásoby, keďže sa mi takmer minuli. To, čo sa mi mnohokrát dialo v pôvodnej hre, sa tu objavilo až v poslednom dungeone. Ah, kiežby takto vyzerala celá hra. Smrk.
Ako už naznačuje názov Pixel Remaster, v grafike budú prevládať pixely. Square sa snažilo hru pojať ako klasickú verziu len s vyššou kvalitou grafiky. Výsledok? Square vlastne neremastrovalo nič. Grafika, ktorú vidíte na obrázkoch, je len vzatá z Game Boy Advance verzie s kde-tu pozmenenými pixelmi či tmavšími farbami. V ostatných prípadoch je to na pixel rovnaká grafika. Iné sú však sprity postáv a nepriateľov, ktoré boli namodelované nanovo, aby odrážali pôvodný dizajn postáv. Musím povedať, že to sa podarilo – nielenže verne ponímajú pôvodný dizajn, ale tomuto dizajnu po novom svedčí aj viac detailov.
Ak z nejakého dôvodu nemáte radi pixel art ako ja, môžete si zapnúť implementovaný CRT filter, ktorý grafiku rozmaže a pridá falošne scanliny. Tento efekt sa mi páčil a drvivú väčšinu času som hral práve s týmto efektom (rozlíšenie 720p, windowed mode). Použitý blur je však predsa len silnejší, než by možno bolo vhodné a hlavne na začiatku, kým ešte vaše oči nebudú zvyknuté, s ním môžu mať problém. V každom prípade mi to prišlo lepšie ako pozerať na tie chladné a ostré pixely.
Pri technických veciach musím podotknúť, že ovládanie na klávesnici funguje bez problémov a je tu aj možnosť premapovania klávesov. Hra podporuje aj myš, hoci je to len základná podpora a jej používanie je trocha kostrbaté. Mal som však problém s bezdrôtovým ovládačom Xbox Series X for Windows, keďže tlačidlá jednoducho nechceli fungovať, hoci pri iných hrách problém nebol. Tlačidlá niekedy nereagovali vôbec, inokedy veľmi oneskorene.
„Nobuo Uemacu dodal pôvodnému pípaniu a vŕzganiu nádhernú orchestrálnu dušu.“
Azda tou najlepšou vecou na hre je remastrovaná hudba. Tú mal na starosti priamo Nobuo Uemacu, ktorý pôvodnému pípaniu a vŕzganiu dodal nádhernú orchestrálnu dušu, niekedy s vhodne implementovanými elektronickými prvkami. Ak táto slabá hra vznikla len preto, aby sme sa dočkali modernizácie pôvodného soundtracku, tak za seba poviem, že to stálo za to. To bol, samozrejme, len vtip, doslova neexistujúci balans obťažnosti je tu veľkým problémom. Mimochodom, hudbu si navyše môžete pustiť z menu a počúvať tak soundtrack v celej jeho kráse.V hre je po novom prítomný aj „beštiár“, v ktorom sa môžete veľa dozvedieť o
nepriateľoch, dostupný je však iba z hlavného menu. Trocha nešikovne nakoniec nebol implementovaný priamo do in-game menu, kde by určite dával väčší zmysel. Taktiež sa tu nachádza aj veľká galéria rôznych skíc, artworkov a obrázkov z vývoja hry, čo predstavuje pekný bonus. Mimochodom, keď už je reč o bonusoch a prídavkoch, nenájdeme tu žiadne dodatočné dungeony ani iné herné prvky, ktoré sa objavili vo verziách pre Game Boy Advance a PlayStation Portable.
Na záver len poviem, že ak by Square nakoniec opravilo obťažnosť, tak by som sa k tejto recenzii vrátil a upravil ju. Aj napriek veľkým problémom a vysloveným námietkam sa mi Final Fantasy Pixel Remaster ako námet a aj ako produkt veľmi páči, keďže zachováva pôvodného ducha hry (s výnimkou rýchlejšieho pohybu). Má to rovnako silnú atmosféru neznámeho a zároveň auru krásneho dobrodružstva, na ktoré ste len vy sami bez priamych pomôcok od hry. Veľká škoda tej neexistujúcej „vylepšenej“ hrateľnosti, keďže Final Fantay Pixel Remaster mal na to, aby z trónu slávny Final Fantasy Origins keď nie rovno zhodil, tak sa k nemu aspoň hrdo posadil. A to by pre fanúšikov tejto hry a série znamenalo neskutočne veľa.
Naše hodnotenie
Informácie o hre
FINAL FANTASY PIXEL REMASTER 2021
- Platforma: PC
- Žáner: RPG
- Vývojár: Square Enix
- Vydavateľ: Square Enix