Je o mne známe, že jednou z mojich najobľúbenejších sérií vôbec je Final Fantasy. Zamiloval som sa do nej na prvé pohnutie analógovej páčky. Stále si vybavujem ten moment (a pocit), keď Zidane Tribal zoskočil na palubu vzducholode a pri nádhernom vŕzganí o seba sa trejúcich drevených trámov som sa s ním pohol v úplne tmavej izbe a šiel som zapáliť sviečku. Miestnosť sa rozjasnila a mne sa v tej chvíli rozjasnilo srdce. To sú presne také chvíle, ktoré s vami ostanú až do konca života.
Pre mňa osobne ale existuje aj odvrátená strana Final Fantasy, pri ktorej mám zväčša zmiešané pocity. Sú to početné hry nespadajúce do hlavnej série, familiárne nazývané spin-offy, ktoré využívajú milované postavy a milované prostredia v rôznych žánroch od kart racingu cez primitívne mobilné ťukacie hry až po bojovky. Pri nich mám pocit, ako keď si počúvate hudbu na YouTube a znenazdajky sa dostanete na tú stranu, kde sídlia rôzni konšpirátori a blázni, prezentujúci vo videách svoje choré názory. Mnohokrát až znechutenie a frustrácia.
Veď si to rozoberme. Nemastné-neslané preteky Chocobo Racing z čias prvého PlayStation na motívy ikonickej, kuraťu sa podobajúcej, hydiny Chocobo, úbohá mobilná príšernosť Final Fantasy: All the Bravest, nedotiahnutá priemernosť Final Fantasy Type-0. A teraz tu máme ďalší takýto počin – nový diel už dlhé roky etablovanej bojovkovej série Dissidia Final Fantasy. A ako ste už určite zistili, NT sa medzi tie v mojich očiach najlepšie spin-offy série Final Fanasy nezapíše.
Dissidia Final Fantasy NT je pôvodne automatovka, ktorá neskôr vyšla na PlayStation 4 a PC so škaredým podnázvom Free To Play Edition. Je to svojská bojovka, ktorá by sa dala okrem predchádzajúcich dielov Dissidie prirovnať napríklad skôr k Destrege než k takému Tekkenovi. Je to plne 3D hra v 3D environmente, v ktorej ide skôr o špeciálne magické útoky než o prepracované kombá v Street Fighter a ktorá má taktiež svojské pravidlá než štandardné kúsky žánru.
Ponúka singleplayerovú kampaň alebo skôr „kampaň“ (k tomu sa dostaneme neskôr), možnosť bojovať proti botom a taktiež multiplayer proti ľudským hráčom. Hra je navyše zdarma, čiže je k nej pribalená aj pekná kopa všemožných DLC, ktorých súčet presahuje hranicu 400 eur. Mimo tých si môžete kúpiť aj normálne platené edície – štandardnú a deluxe – ktoré sa predávajú za súčasné bežné ceny hier a obsahujú Season Pass, nové postavy, nové zbrane, skiny a podobne.
Oproti predchádzajúcim dielom série je tento zameraný výhradne na boje troch proti trom. Je tu celkom pekná kôpka známych hrdinov a antagonistov ako Squall, Bojovníci svetla, Cloud, Golbez, Kefka a podobne, ktorí sa môžu rezať na život a na smrť buď spolu, čo vždy v mojich očiach vždy pôsobilo ako svätokrádež, alebo proti sebe, ako by to malo byť. Každý má svoj špecifický outfit, zbrane i schopnosti vyplývajúce z ich konkrétnych hier. Na jednu stranu to je, samozrejme, milé – poriadny fan-service, no na druhú stranu to pre túto sériu nie je žiadna novinka.
Neviem, či to mám povedať tak na rovinu, no po Super Smash Bros. Ultimate už žiadna bojovka nebude rovnaká. Oproti tomuto megalomanskému klenotu pre Nintendo Switch sa zrazu Dissidia Final Fantasy NT javí ako taká malá vetvička medzi obrovskými sekvojami. Tam, kde mal Smash priehrštie herných módov, NT ich ponúka citeľne menej. Tam, kde bol Smash prepchaný obsahom až do takej miery, že vás nepriatelia vyzývali na súboj dokonca aj vtedy, keď ste si len listovali v hlavnom menu, NT pôsobí veľmi ťažkopádne a kým sa dostanete k súboju, budete musieť prejsť niekoľko obrazoviek a loadingov.
Až sa mi žiada povedať, že táto Dissidia ponúka len dva herné módy. Prvým sú klasické súboje Standard Match, v ktorých ide o porazenie opačného tímu rôznymi schopnosťami postáv, vašou šikovnosťou i vyvolávajúcimi kúzlami, ktoré budete môcť vyslať po naplnení špeciálneho ukazovateľa. Ten sa bude postupne napĺňať pri zneškodňovaní nepriateľov a po zničení vyvolávacieho kryštálu oponentov Summon Core. Druhým sú Core Battle, v ktorých ochraňujete svoj kryštál Summon Core a zároveň sa snažíte zničiť kryštál opačného tímu.
Vzhľadom na to, že oba módy môžu byť hrané v online multiplayeri alebo vo vami vytvorených bitkách proti postavám ovládaným počítačom, variabilita a obsah hry sa nafukuje. Čo sa týka multiplayeru, existujú tu Ranked zápasy proti hráčom na zhruba rovnakom leveli, ako ste vy, alebo taktiež Custom zápasy podľa vami zvolených kritérií, ktorých síce nie je veľa (tu má opäť navrch Super Smash Bros. Ultimate), no dokážete si nimi celkom dobre vyskladať zápasy podľa vašich prianí. Dissdia Final Fantasy NT neobsahuje možnosť hrať offline multiplayer.
To je z priamej hrateľnosti vlastne všetko. A ak mám byť úprimný, nejako som rozdiel nepociťoval, či už som hral prvý alebo druhý štýl. V oboch prípadoch vám obrazovku totiž zahltia všemožné farebné grafické efekty, útočiace na vás z každej strany, čím sa mne osobne výrazne zvyšoval faktor neprehľadnosti. Dissidia Final Fantasy NT dokáže byť až odporne prečačkaná.
Ešte je síce singleplayer, no ten je jednoducho strašný. Teda, strašné je predovšetkým to, ako s ním hra narába. Príbehovú kampaň si nemôžete zahrať len tak, jednotlivé políčka príbehu si odomykáte pomocou špeciálnych kryštálov memoria, ktoré môžete získať len po levelovaní. A levelovať môžete len hraním multiplayeru. Čiže namiesto toho, aby ste sa oddali príbehu, nech už je akokoľvek (ne)kvalitný, aby ste si na jeho konci mohli dať čiarku, že ste prešli ďalší diel Final Fantasy, musíte grindiť v multiplayeri nejaké kryštály. A to, prosím, políčko môže často navyše znamenať len jednu jedinú animáciu.
Aby som ale k tomu nebol až taký kritický, páči sa mi, že je nadväznosť jednotlivých políčok, ktoré okrem cutscén môžu obsahovať aj súboje alebo bossov, je často vetvená, čo v hráčovi nadobúda pocit nelineárnosti. Príbeh ale sám o sebe za veľa nestojí. Je to tisíckrát omieľaná omáčka o boji bohov a rôznych postáv a summonov a zničení sveta. Jednoducho povedané, klasické zmätené japonské klišé. Čiže toľko k tomu príbehovému módu, ktorý navyše vo Free Edition nie je dostupný.
Dalo by sa povedať, že prvé dva diely sú označené ako mix bojovky a RPG, no tento diel je len čistá bojovka s RPG prvkami utlačenými do úzadia až tak, že sa o nich ani nie je dôvod nejako zoširoka rozpisovať. Áno, dokážete tu levelovať svoje postavy, čím získate nové skilly, poklady alebo aj spomínané memorie pre singleplayer, no celé je to oveľa priamočiarejšie a navyše tu nemôžete postavám nasadzovať brnenia a podobne, ako to bolo predtým. Zmena skinu brnenia tu nijako neovplyvňuje jeho charakter. Existuje tu in-game obchod, kde si môžete nakupovať také úžasné veci, ako sú ikony alebo hudobné skladby. V predchádzajúcich hrách ste si mohli nakupovať zbrane, brnenia a doplnkové predmety.
Celá táto Dissidia má taký odporný free-to-play vzhľad, plný blýskajúcich sa položiek v menu, známy z mobilných bezplatných hier, ktorý tak láka na kliknutie a potom na ďalšie a ďalšie, až kým sa dostanete k pokynu o vyplnenie vašich bankových údajov. Je to ale len môj dojem a možno sa len nechávam opantať svojou alergiou na takýto druh hier. Toho pocitu som sa nevedel zbaviť celý čas strávený hraním. Hra, našťastie, okrem veľkej hŕby DLC žiadne mikrotransakcie neobsahuje, má len taký dotieravý výtvarný štýl.
Veľmi ma frustrovalo ovládanie, na ktoré som si nedokázal zvyknúť. Je veľmi obmedzujúce smerom k rozhľadu navôkol vás, čo sa ešte znásobuje pri používaní klávesnice a myši. Snažíte sa tou myšou otáčať kameru, no stále vás niečo brzdí. Môžete to totiž robiť len do určitého uhla. Na to, že je to 3D bojovka z roku 2019, je to prinajmenšom zvláštne dizajnové rozhodnutie.
Ani graficky táto hra nevyniká. Postavy sú síce viac-menej OK, no veľmi sa mi nepáčil prázdny a sterilný dizajn určitých úrovní, ako keby vystrihnutý z PlayStation 2. Ako fanúšikovi série sa mi definitívne páči pobehovať po 3D modeloch známych lokalít z 2D hier Final Fantasy, no samy o sebe toho mohli dokázať oveľa viac. Pri niektorých by ste ani nespoznali, že ide o určité lokality, keby vám to predtým nepovedala hra. Také ikonické miesto ako Narshe z Final Fantasy VI je zobrazené len ako zasnežené hory.
Pandaemonium, záverečný dungeon z Final Fantasy II, pôsobí tými jeho ostrými hranami objektov ako HD verzia pôvodného System Shocku, obohatená o farebnejšie textúry, a okolie hradu Cornelia z prvého dielu Final Fantasy je obyčajný pustý les s čistinkou a hradom v pozadí. Alexandria z Final Fantasy IX vyzerá dokonca lepšie v pôvodnej hre z roku 2000 než v modernej hre z roku 2019 (a za tým si stojím!). Prostrediam ako keby chýbala duša, čaro a pôvab série Final Fantasy. Necítil som z nich tú krásu a charizmu, ktoré vyžarujú vo svojich hrách.
Tým najlepším na celej hre je jednoznačne hudba. Skladateľ, ktorý sa blysol v predchádzajúcich hrách série Dissidia a taktiež v The World Ends With You alebo Final Fantasy Type-0, sa vracia so silnými melódiami, rôznymi náladami a svojskými prerábkami legendárnych hudobných motívov Nobua Uemaca, pri ktorých sa vám vtisnú slzy do očí.
Mimochodom, v úplne prvom odstavci hovorím o čarokrásnej Final Fantasy IX. Preto zabudnite na Dissidia Final Fantasy NT a radšej si zahrajte (a prežite) spomínaný magický rozprávkový skvost. Urobíte nepochybne lepšie.