Metro Exodus je ako depresívny, no aj tak zaujímavý výlet do kyjevského bordelu: Ukrajinci nám sľubovali vizuálne orgie, ale dostali sme oveľa, oveľa viac..
Keď som si Exodus po prvýkrát zahral ešte minulý rok na Gamescome, hovoril som si: Vyzerá to super, ale… je to vôbec ešte Metro? Už žiadne temné tunely v útrobách Moskvy, žiadne opustené rušne, žiadne anomálie, prestupné stanice premenené na malé osady či, vo väčšine prípadov, pohrebiská plné hrôzy. Predsa len, unikátnosť série, rovnako ako jej názov, čerpala najviac z toho, kde bola situovaná – do postapokalyptickej metropole, presnejšie, jej podzemného vlakového systému.
Teraz si však spätne uvedomujem, že Metro predstavuje oveľa viac než len… metro. Glukhovského bestseller opisuje morbídnu a násilnú renesanciu ľudstva, znovuzrodenie civilizácie, ktoré je však v podstate len návratom do primitívnej éry, navyše plným opakovania starých chýb. Zatiaľ čo Metro 2033 a Metro: Last Light odhalili, že potreba človeka stáť nad ostatnými je živá aj v mŕtvolnom metre, kde sa vlády ujali znovuoživené frakcie nacistov a komunistov, Exodus ide ešte ďalej. Počas jedného herného roka hráča prevedie nielen rozdielnymi časťami postapokalyptického Ruska, ale najmä kultúrami, ktoré vznikli – alebo sa len po stovkách či tisíckach rokov vrátili – po dopade bômb. Sektárske náboženstvo, kanibalizmus či otrokárstvo; kamkoľvek sa ako Arťom v novom Metre pohnete, čaká vás samostatná, veľmi smutná a presvedčivo vykreslená kapitola ľudskej „knihy prežitia“. A tá je plná hrôzy, na ktorú sa často nechytajú ani hororové črevá moskovského podzemia plné mŕtvol, príšer a obrovských pavúkov.
Svojím spôsobom je teda Exodus takpovediac väčším Metrom než predošlé diely. Ukazuje totiž plný rozsah smutnej pravdy, toho, že aj keď dostaneme druhú šancu na život, jednoducho to kapitálne po*erieme.
Pokrok aj po technickej stránke
Každú časť hry, ktorá je štylizovaná nielen do rozdielnych lokácií, ale aj do rôznych ročných období, spája s tou predošlou a nasledujúcou prevažne lineárny príbeh. 23-ročný Arťom, teraz už skúsený a vážený člen elitnej jednotky Sparťanov, je ako hlavný prieskumník bojovej skupiny vysielaný do neprebádaných častí jadrovou prestrelkou znetvoreného Ruska. Hra sa síce začína v metre, no to tvorí len zlomok z tejto sandboxovej vizuálnej hostiny. Ak je totiž niečo, čo na mňa spravilo dojem už po prvých desiatkach minút, bola to skvelá atmosféra povojnovej matičky Rusi zabalená do luxusnej grafiky. Vizuálne je Metro Exodus nádhernou ódou na deštrukciu a rozklad, na ktorú navyše nepotrebujete striktne high-endové karty.
Aj v štandardnom rozlíšení Full HD a vyšších grafických detailoch je hra pôsobivá, no je pravdou, že mnoho hráčov si s tým, čo má doma, zrejme nevystačí. Už od ohlásenia hardvérových nárokov bolo jasné, že bez silného „železa“ sa tentoraz do Ruska nepozriete, no potešujúce je aspoň to, že pre väčšinu fanúšikov sú nároky deklarované vývojármi reálne, ak nie mierne optimistické. S desiatkovou radou kariet (v mojom prípade GTX 1070) je Metro graficky perfektne straviteľné, a to pri ultra detailoch a rozlíšení 2,5K. Ak si však potrpíte na úplne plynulý zážitok (60 fps), budete musieť znížiť svoje nároky z „ultra“ na „vyššie“. Prípadne, ak vlastníte monitor podporujúci maximálne Full HD, pôjdete cestou síce nižšieho rozlíšenia, no odmenou vám bude veľká voľnosť pri zvyšovaní ostatných nastavení. Tak či onak, moje obavy, podporené nie príliš dobrými skúsenosťami s technickou stránkou predošlých dielov série, boli neopodstatnené.
Tentoraz sa kyjevské štúdio 4A Games naozaj heclo a dodalo hráčom produkt s minimom chýb a vo veľmi dobrej kondícii. V niektorých momentoch sa síce Exodus nevyhne poklesom snímkovania, no aspoň v mojom prípade (i7, GTX 1070, Ultra detaily, 2560×1440p) nešlo o nič drastické. Je to, koniec koncov, hra s otvoreným svetom a priestor existuje aj na dodatočné patche, ktoré ešte zvýšia výkon hry. V jednom momente som postrehol aj pomalšie načítavanie tieňovania, no keďže si vybavujem skutočne len jeden takýto incident, nepovažujem to za vážnejšiu chybu. V aktuálnom stave ide o solídnu prácu štúdia 4A Games a aj keď hra neponúka niektoré z dnes už štandardných nastavení (AA, FullScreen/režim v okne), ich aktuálna zostava na čele s podporou HDR mi prišla postačujúca. Je však možné, že skutočným entuziastom, ktorí majú radi kontrolu nad každým grafickým aspektom hry, príde terajšia ponuka trochu… sparťanská.
Postavy, ktoré nie sú len do počtu
Ak ste čítali knižnú predlohu, v tomto prípade Metro 2035, zápletka hry pre vás nebude prekvapením. Exodus si však ide vlastnou cestou a kniha je pre neho len inšpiráciou, nie daným smerom. V každom prípade ste ten samý (a, žiaľ, stále nemý Arťom), ktorý pred rokmi opustil svoju domovskú stanicu metra, odvrátil hrozbu Temných a nakoniec prežil – a všetkých zachránil – len vďaka im. Vďaka hrdinskému správaniu v predošlých hrách však teraz máte u svojich spolubojovníkov už vytvorenú určitú reputáciu. Nielenže si vás vážia, ale zjavne vás považujú aj za najlepšieho člena jednotky. Rovnako ako vo všetkom ostatnom, aj v takýchto drobných detailoch, ktoré musíte odpozorovať, nastal posun. Snajperka Anna a dcéra plukovníka Millera, lídra Sparťanov, je vašou manželkou a neraz vám bude, podobne ako aj vaši bratia v zbroji, sekundovať pri súbojoch. A nielen to.
Anna, a hlavné postavy celkovo, teraz zohrávajú oveľa väčšiu rolu než v predošlých hrách. Už to nie sú len NPC-čka s menami, ale každý z nich má svoj mini-príbeh, svoju motiváciu, vlastný charakter, túžby a ciele. Jednotlivé pasáže hry sú vždy oddelené cestovaním vlakom, presnejšie parnou lokomotívou Aurora, ktorá slúži nielen ako naskriptovaný prostriedok dopravy, ale aj ako vaša „in game“ mobilná základňa. Vo vzácnych momentoch pokoja dostanete nielen nový brífing od Millera, ale súčasne môžete pozorovať, čo sa vo vašej „rodine“ plnej ostrieľaných rangerov mení. Koniec koncov, hra sa odvíja naprieč jedným herným rokom, bolo by teda nezmyslom, ak by na palube lokomotívy zostalo po celý čas všetko po starom. Dialógy s vašimi bratmi či manželkou tvoria rovnako podstatnú časť hry ako následné zabíjanie mutantov či strieľanie banditov – objasňujú totiž emocionálnu a naratívnu časť diela, dodávajú mu ľudskosť a vierohodnosť. Bolo skvelé vidieť, že Metro odrazu nie je len temné a brutálne, ale vie byť aj nežné, priateľské či dojímavé. Subjektívne musím povedať, že vďaka tomu som si interakciu s postavami vážil oveľa viac a rovnako ma to aj viac motivovalo v snahe ísť ďalej. Metro síce môže byť strieľačkou s prvkami „stealth“, ale bez príbehu, ku ktorému neodmysliteľne patria aj dialógy, by nešlo ani o spolovice taký dobrý titul.
Všetkého je… viac
Aj keď si za tým, čo som napísal vyššie, stojím, nebudeme si klamať – Metro síce potrebuje ústa aj ruky, no stojí na dvoch nohách, a tými sú atmosféra a bojový systém. Jedno aj druhé, našťastie, funguje perfektne. Variabilita lokácií dodáva hre sviežosť a živosť: predsa len, dve hry situované v podzemí, kde je každý tunel na jedno kopyto, stačili. V Exoduse, naopak, nenájdete dve rovnaké časti hry. Po tom, čo opustíte Moskvu, vás privítajú bažiny rieky Volga, neskôr, naopak, púštne prostredie vyschnutého Kaspického mora, ktoré akoby bolo vystrihnuté z Mad Maxa či bethesďáckeho Rageu. Lokácie sú pomerne veľké a každá vám pri starostlivom skúmaní zaberie hodiny hrania. Prostrediu sú, prirodzene, prispôsobení aj nepriatelia, ktorých by však v hre mohlo byť viacero druhov. Podobne ako pri 2033-ke a Last Light, aj tu však platí, že vašimi najväčšími nepriateľmi sú iní ľudia.
Prestrelky v úzkych klaustrofobických tuneloch nahradilo zabíjanie pod šírym nebom. Obloha sa dynamický mení ako pri dennom cykle, tak aj pri počasí. Svoje plné uplatnenie na rozľahlých pláňach konečne nachádza snajperka, no autori dodržali sľub týkajúci sa vášho zbrojného arzenálu. Ten je nielenže pestrý, ale každá zbraň je naozaj plne upraviteľná, čo ovplyvňuje jej štatistiky. Komponenty nachádzate, ako inak, pri preskúmavaní jednotlivých máp, pričom tie skutočne vzácne – hlavne také, ktoré vám vylepšia brnenie či prilbu – nájdete len na špecifických miestach, zásadne tvrdo strážených. Pri hraní ma trochu iritovalo, že môžem mať pri sebe len tri druhy zbraní (a jedným musí vždy byť vaša staronová pneumatická puška na guličky), no pri návšteve Aurory môžete svoj arzenál prestriedať podľa ľubovôle. Kraftovanie na vzácnych opravárenských stoloch sa obmedzuje na tvorbu munície či upravovanie kvérov, nie však na výrobu jednotlivých komponentov, ktoré skrátka musíte nájsť.
Vaša hra, váš štýl
Nakoľko šrot a chemikálie, z ktorých kombináciou vytvárate lekárničky, náboje, granáty a v podstate všetko, nie je v postapokalyptickom Rusku nedostatkovým tovarom, nemal som s muníciou zväčša problém. Na klasickej obtiažnosti bol zážitok, aspoň pre mňa, vyvážený a aj keď som nemal práve plné vrecká nábojov, nebol som (až na zopár výnimiek) odsúdený len na hádzanie nožov. Úroveň AI na makro úrovni funguje na jednoduchom princípe: v noci vyliezajú beštie, cez deň banditi. Vďaka návratu „stealth“ mechaník sa, aspoň vo väčšine ľudských prípadov, viete priamej konfrontácii vyhnúť. Zorientovať sa v tmavých prostrediach vám pomôžu gadžety ako nočné videnie, kompas či indikátor vašej viditeľnosti. Jedným z cennejších prírastkov do vašej zbierky je napríklad senzor pohybu, ktorého pípanie v temných chodbách vo mne navodzovalo dojem, akoby mal z najbližšej ventilačnej šachty vyskočiť votrelec. Inteligencia nepriateľov je decentná a ak ste pevne rozhodnutí absolvovať celú hru v utajení, budete to mať ťažké. Hodená plechovka nie vždy zaručí, že váš oponent sa presunie tam, kde by ste ho chceli mať, a nájazady na nepriateľské mini základne sú všetky jednoduchšie ako alternatíva v podobe tmy a tichého zabíjania. Je však fajn, že takúto možnosť máte. Je teda len na vás, či z Arťoma spravíte stelesnenú smrť, ducha, alebo Ramba, ktorý sa do nebezpečenstva vrhne po hlave. Pokiaľ ide o môj postreh, cez šesťnásobnú optiku snajperky sa mi na každého pozeralo najlepšie.
Hororové prvky, známe z prvej aj druhej hry, nechýbajú ani tentoraz. Prechádzka nočnou púšťou je poväčšine panoramatická, no úplne iný dojem som mal napríklad v bažinách, kde na mňa z močiarov vyskakovali zmutované raky, alebo opustenom armádnom komunikačnom centre plnom pavučín a, ako už asi tušíte, ich tvorcov. Nepatrím medzi hráčov, ktorí si hororový žáner užívajú, ba naopak, ak môžem, tak sa mu rád vyhnem, no pri Metre som plne ochotný spraviť výnimku. Ak to mám povedať ľudovo, hra je hororová „tak akurát“, ak ste teda citlivejší na rôzne ľakačky, nemusíte sa prílišiť obávať infarktových stavov. Niežeby som ich ale zopár nezažil…
Hru po obsahovej stránke drží len príbeh
Aj keď som sa počas necelého týždňa, ktorý som mal na hranie Metra vyhradený, skutočne snažil hru prejsť až do konca, nepodarilo sa mi to. Na FPS (strieľačku z pohľadu prvej osoby) je Exodus naozaj rozsiahly a plný miest hodných preskúmania. Paradoxne som v hre po zhruba 25 hodinách dostal presne na miesto, ktoré som z hry videl ako úplne prvé pred necelým rokom na Gamescome. Keď už nič iné, aspoň sa kruh uzavrel, aj keď neexistuje, že by som na hru zanevrel a nedotiahol ju do konca. Na to ma až príliš zaujíma, ako Arťom a jeho banda statočných dopadne. K členom tejto súdržnej rodiny som si naozaj vytvoril citový vzťah a ak by mal ktokoľvek z nich skončiť zle, naozaj by ma to mrzelo.
Obsahová časť dĺžkou hry netrpí, ako však už vývojári v minulosti avizovali, budete sa musieť zaobísť bez vedľajších úloh. Prostredia sú síce pomerne veľké bez ohľadu na to, či sa práve nachádzate pri Volge, v madmaxovskom Kaspiku plnom ropných vrtov a naftobarónov či zalesnenej tajge, no vždy budete mať len jeden jediný cieľ – dostať sa ďalej. V hre síce sú prítomné aj vedľajšie aktivity v podobe pomáhania druhým, no ide o drobné, viac-menej symbolické aktivity, ktoré sa síce príležitostne premietnu v diaológoch, ale ak majú nejaký dopad na hru, tak jedine na konci – možno v takej podobe ako v predošlých dvoch dieloch, kde karmický systém určoval, či ste dostali „dobrý“ alebo „zlý“ koniec. Kanonický bol však vždy len jeden.
Stručne povedané, okrem lineárneho príbehu sa činnosti v hre obmedzujú zväčša na zabíjanie banditov a hľadanie výbavy či komponentov, ktoré na pracovných stoloch roztrúsených po mape premeníte na muníciu, filtre do plynovej masky alebo lekárničky. Občasné denníky vám poskytnú jemný náhľad do drsného života obyčajných ľudí či povojnových pirátov a inej zberby, no nejde o nič pamätné ani obzvlášť emocionálne. Čo sa po naratívnej a príbehovej stránke oplatí vidieť, to vám hra naservíruje sama svojou lineárnosťou a naskriptovanými scénami. Nič iné som však nečakal a aj keď by sa dalo polemizovať nad tým, čo by v novom Metre ešte mohlo byť, je to zbytočné. Hra je skvelá v takom stave, v akom je. To, čo sme sa naučili milovať pri Metre 2033 a Metre: Last Light, je prítomné aj tu – plus mnohé veci navyše. Trúfam si tvrdiť, že to každému fanúšikovi série bude výsostne stačiť.
Veci, ktoré sú na hre zlé, nedostačujúce alebo by mali byť lepšie, by som spočítal na prstoch jednej ruky. Pri vymenúvaní by som však určite začal exkluzivitou platformy Epic Games Store, ktorá je síce z biznis hľadiska majiteľov značky možno výhodná, no pre samotných hráčov už menej. EGS nielenže trpí technickými nedostatkami, ale ide o službu, ktorá je stále v plienkach. Žiadny zabudovaný ukazovateľ fps, takmer nulové sociálne funkcie, žiadne achievementy… skrátka nič. Metro je na tejto platforme odrezané od sveta a práve Epic Games Store je najväčším mínusom tejto inak výbornej hry. Ťažko však Exodus za niečo takéto kritizovať. Nie je to, koniec koncov, vina vývojárov a bolo by nespravodlivé hádzať tento nedostatok do jedného vreca s ostatnými, ktoré sú – v porovnaní s kvalitami hry – v podstate zanedbateľné. A niečo mi hovorí, že človek, ktorý sa musí pozerať, ako jeho dobre odvedenú prácu sprznia ekonomické rozhodnutia manažérov, je viac naštvaný než samotný koncový zákazník.