Keď bol ohlásený tretí diel Xenoblade Chronicles, len sťažka som skrýval nadšenie. Niežeby bola táto séria mojou najobľúbenejšou, to nie, ale vzhľadom na to, že druhý diel mal tak fantastický level design, pre ktorý som si ho zamiloval, nevedel som si predstaviť, čím by ho v pokračovaní ešte mohli vylepšiť a ako by ho mohli posunúť ešte ďalej – no chcel som byť toho svedkom. Boli to vzrušujúce momenty plné predstáv o tých krásnych nových svetoch určených na prieskum, plné nádherných architektúr miest určených na pokochanie sa, a plné umne navrhnutých prostredí, ktoré by vás neustále prekvapovali.
Ďalej tu boli aj postavy a príbeh, ktoré boli v predchádzajúcom diele určite zaujímavé, avšak v tomto aspekte som videl priestor na zlepšenie predovšetkým v tom, že sa viac zameria na dospelejších hráčov. Po stránke grafiky bola dvojka výborná, ale dojem kazilo až príliš časté klesanie dynamického rozlíšenia hlboko pod hranicu akceptovateľnosti. A hudba? Tú som v recenzii označil za hudbu z úplne iného sveta. Nevedel som si ani predstaviť, že by sa soundtracku z Xenoblade Chronicles 2 mohlo niečo aspoň vyrovnať, nieto ho ešte prekonať. Naopak, priestor na zlepšenie som videl vo vedľajších úlohách, ktoré boli síce o dosť lepšie ako v úplne prvej časti, ale na majstrovské zárezy videné v skutočných RPG ako Divinity: Original Sin určite nemali.
Tak čo z kvalít dvojky sa podarilo udržať a čo dokonca vylepšiť? Nuž, z celkového hľadiska podľa mňa Xenoblade Chronicles 3 predchodcu neprekonáva. Niektoré aspekty sú určite lepšie, no iné približne rovnaké a tie ďalšie rovno horšie.
Príbeh: Lepší a temnejší
Svet Xenoblade Chronicles 3 je hneď od začiatku pojatý veľmi zaujímavo. Zisťujete, že existujú dva národy Keves a Agnus, ktoré proti sebe bojujú celé veky, aby zabezpečili svoje prežitie. Ak zabijú člena nepriateľského národa, posunú sa v hierarchii vyššie a budú žiť ďalej. A ak usmrtia dostatok životov a dožijú sa roku 10, dočkajú sa udalosti nazvanej Homecoming. Tej najväčšej pocty, akú môže bojovník v tomto svete okúsiť. Spolu sa snažia prežiť, kryť chrbát tomu druhému, posúvať sa od jedného boja k ďalšiemu a ďalšiemu, až pokým si nesplnia povinnosť, pre ktorú existujú.
Oba národy žijú len preto, aby zabíjali obyvateľov toho druhého. Ich existencia je iba konštantnou prípravou na boj, ktorým zabezpečia to, že ich národ tu bude aj naďalej. Dopredu ich tiahne nenávisť voči tomu druhému, túžba po jeho zničení a po vlastnom prežití. Xenoblade Chronicles 3 predkladá hráčom najtemnejší príbeh v sérii a taktiež najviac filozofický. Na prvý pohľad nejde o nič iné ako len o deštrukciu životov a vysávanie duší mŕtvych bojovníkov nepriateľa pre prosperitu svojho vlastného života – v skutočnosti však ide o hrdosť a lásku k svojim koreňom a snahu byť čo najpomocnejší tým, ktorí v nich veria.
Veci sa ale skomplikujú, pričom traja bojovníci Kevesu a traja bojovníci Agnusu budú musieť spojiť sily. Dej vtedy naberie na obrátkach a padnú dovtedajšie konvencie a nepísané pravidlá. Z pôvodných oceňovaných členov svojich národov sa stanú vyvrheli a zradcovia, ktorých sa budú snažiť za každú cenu zlikvidovať. Pekný kontrast voči ľahšiemu tónu predchodcu, však? Príbeh tretieho dielu má temný nádych, ktorý mala už prvá časť, no v tomto ide ešte ďalej, a to vďaka neustálym narážkam na smrť a vojny.
Hrateľnosť: Zjednodušená a priamočiarejšia
Netvrdím, že hrateľnosť je zlá, skôr ide o to, že je o dosť priamočiarejšia, resp. menej nápaditá. Pre niekoho to môže byť plus, no u mňa je priamočiarosť v RPG mínusovým bodom. Xenoblade Chronicles 3 dáva zbohom komplikovanej výrobe gemov z prvého dielu i rozvoju skillov z druhého. V tomto titule je hrateľnosť o do zautomatizovaná a až na malé výnimky pre mňa teda o niečo menej zaujímavá. Určite netreba hovoriť o hrateľnosti Xenoblade Chronicles 3 zlé veci, hra je stále zábavná a o to ide hádam najviac, ale zjednodušenosť je tu na škodu veci.
Najviac určite poteší prítomnosť rôznych class, ktoré sa síce v sérii neobjavujú po prvýkrát (z určitého hľadiska ich mala aj dvojka či experimentálny X), no tu sa najviac podobajú tomu, čo si pod týmto pojmom v RPG predstavujeme. Povolania tu postavy menia po stránke schopností, atribútov a ich využiteľnosti v bojoch. Existuje tu celá plejáda class, avšak len tri triedy – Attacker, Healer a Defender. Trieda Attacker teda zahŕňa povolania ako napríklad Swordfighter, Stalker alebo Soulhacker, trieda Healer zasa Signifier, Medic Gunner alebo War Medic, a napokon pod triedu Defender spadajú Zephyr, Heavy Guard či Guardian Commander. A čo to znamená? Každé z povolaní je zamerané na jednu z troch tried, no v rámci nich sa od seba odlišujú bojovými schopnosťami, atribútmi, zbraňami a ich použitím v bojoch.
Povolania si vylepšujete levelovaním a priamo v hre si ich môžete podľa seba aj meniť. Každé z nich má schopnosti, ktoré sa môže postava natrvalo naučiť a používať ich aj vtedy, ak už má úplne iné povolanie. Je to známy systém, ktorý sa (ak ma pamäť neklame) po prvýkrát objavil vo Final Fantasy V. Ešte aj dnes pôsobí skvele a nadčasovo. Menej sa mi už páči to, ako hra pojala vylepšovanie skillov. Zabudnite na ich ľubovoľné odomykanie či vylepšovanie prostredníctvom nazbieraných bodov. Skilly sa tu automaticky vylepšujú podľa určenej hranice levelu daného povolania. Čiže stačí bojovať a bojovať a všetky skilly vrátane tých, ktoré vôbec nepoužívate, sa vám vylepšia. Stačí v povolaní dosiahnuť ten správny level.
V Xenoblade Chronicles 3 sa objavuje aj prístroj na výrobu a vylepšovanie gemov, avšak rovnako ako skill systém, aj tento aspekt bol o dosť zjednodušený. Pamätáte si na zaujímavú, hoci časom možno aj trocha frustrujúcu aktivitu z jednotky? Nič také tu nenájdete. Gemy si jednoducho vyrábate tým, že nazbierate potrebné predmety a hotovo. Na rozdiel od jednotky ich nevkladáte do slotov na výzbroji, ale len do niekoľkých slotov v menu. Účinnosť gemov vôbec nepodceňujem, naopak, sú veľmi užitočné. Môžete si vylepšovať útok, zvyšovať HP, schopnosť vyhnúť sa nepriateľským útokom a podobne, iba ma mrzí, že je to skôr už len taká tradičná aktivita a nie originálna činnosť, ktorá hráča zabaví. Nazbierajte materiál na výrobu, no koľkokrát sme to tu už mali, hejže. Je to funkčné, ale na túto sériu dosť tradičné. Obzvlášť bohorúhačské zistenie je, že stačí vyrobiť jeden gem a môžu ho používať všetky postavy, ktoré máte, a to v rovnakom čase. Iste, eliminuje sa tým neustále zbieranie tých istých vecí, len aby ste si vyrobili znova rovnaký gem pre inú postavu, no takto to nemá až taký šmrnc a punc unikátnosti.
To som ešte nezačal hovoriť o traversal skilloch, teda schopnostiach postáv prekonávať prekážky vo svete. Na rozdiel od fenomenálneho dizajnu dvojky, kde postavy mali niekoľko desiatok takýchto schopností, tu máme už len štyri a aj tie sú spoločné pre celú skupinu. Už tu nenájdete miesta, ktoré sa vám odomknú len vtedy, ak skombinujete skilly vylepšené na určitých leveloch rôznych postáv (Bladeov), ktoré ste si naverbovali do partie. Nenachádzajú sa tu ani žiadne tajné poklady skryté v zemi, vrcholky budov, kam by ste sa dostali len tou správnou kombináciou a úrovňou schopností, či dekódovanie starobylých nápisov. Zabudnite na miesta, ktoré by sa vám sprístupnili až po desiatkach odohraných hodín, tu sa vám traversal skilly otvoria relatívne skoro všetky (hoci nie všetky súvisia priamo s príbehom, ale aj s vedľajšími aktivitami, čiže aspoň za to palec hore). Keď sa vám odomknú, už ich ani nebudete brať ako špeciálne skilly, keďže sa ďalej nevylepšujú a ani neprichádzajú nové. Prekážky tak už ani nebudú prekážkami, len triviálnou činnosťou na úrovni používania rebríka.
A ako budete hrať a posúvať sa v príbehu, zrazu zistíte, že hoci vás dej bude posúvať stále vpred, uvedomíte si, že stále máte dosť nepreskúmaného prostredia za vami. Príčinou nie sú možno len ešte neodomknuté traversal skilly, ale aj to, že ste boli nepozorní a nezískali tú správnu vedľajšiu úlohu. Xenoblade Chronicles 3 totiž chce, aby ste si všímali prostredie, chce, aby ste načúvali rozhovorom NPC postáv, a chce, aby ste týmto spôsobom získali questy a sprístupnili lokality, do ktorých vás hra predtým nechcela pustiť. Pôsobí to síce kostrbato, keď vám umelo bráni pokračovať v ceste, hoci žiaden reálny dôvod neexistuje – napríklad späť do Kolónie 9 sa dostanete len cez vopred vyznačený bod, na ktorý vás zavedie vedľajší quest, aj keď existuje vyvýšené miesto na skalách, z ktorého môžete teoreticky zoskočiť dolu a tak sa tam dostať. Hra vás však zastaví umelou stenou a zdôvodnením, že táto cesta je nebezpečná, a to aj napriek tomu, že zo všadiaľ inde môžete zoskočiť aj z omnoho vyšších miest (keď sa cez ten povinný bod dostanete a potom skúsite skočiť z tej skaly, už to zázrakom pôjde) – no aspoň majú vedľajšie úlohy väčší dopad na svet ako predtým. Tak ako v dvojke, aj tu nejde už len o obyčajné fetch questy, ale mnohé majú celkom zaujímavý príbeh vrátane vyústenia.
Po absencii v dvojke tu opäť máme Affinity Chart, čo je detailné zobrazenie vzťahov medzi postavami, ktoré sa kreujú tým, že riešite ich problémy a podobne. Aj tu to pôsobí len ako zaujímavosť, ktorú si môžete občas pozrieť a na hrateľnosť vlastne nemá žiaden vplyv. Troška ma len mrzí, že tentokrát je tu popis zaznamenaných postáv strohý a nepovie vám o nich nič, len to, že aký rok doteraz dosiahli.
Level dizajn: Priemerný
Dizajn sveta je tu pomerne mdlý a fádny. Tam, kde dvojka bodovala úžasným dizajnom miest a prostredí, ponúkala prepletené a rôznymi spôsobmi pospájané lokality a prinášala stále nové a nové nápady, prvky a architektúry s množstvom tajomstiev, trojka so svojimi obrovskými a rozľahlými pláňami, kde všetko vyzerá navlas rovnako, pripomína skôr prvý diel. Priznám sa, že toto je pre mňa najväčšie sklamanie. Svet Xenoblade Chronicles 3 obsahuje po vzore prvého dielu kolónie, ale tie sú až smiešne malé, doslova len s niekoľkými stanmi. Gro kolónií síce tvoria veľké mechanické stroje, ktoré ich dizajn rozťahujú skôr do výšky než šírky, ale ani tie nemajú zaujímavé miesta, keďže ich tvorí len pár veľkých miestností a chodieb.
Kde sú dizajnové skvosty ako obchodný cech Argentum, mestá Alba Cavanich, Torigoth či Fonsa Myma, alebo lokality ako The Leftherian Archipelago? Prakticky tu nič také nie je. Nájdeme len obrovské lokality, pláne bez hlbšie prepracovaného dizajnu a niekoľko malých kolónií, ktoré pôsobia skôr ako osady. Ak porovnám Kolóniu 9 z prvej časti a tretej, tak rozdiel v dizajne je markantný. Na prvý pohľad je svet pekný, rozmanitý a tvárny, v skutočnosti mu však chýba punc originality a taktiež radosti z prieskumu. Tento aspektu tu, bohužiaľ, nie je taký silný ako v Xenoblade Chronicles 2.
Na kolóniách sa mi však páči, že si v nich môžete budovať reputáciu pomáhaním obyvateľom, pričom táto reputácia má vplyv na môj najobľúbenejší prvok hry – Affinity bonuses. Medzi ne patrí rýchlosť behu, looting predmetov zo zeme, tichý pohyb, šanca na stretnutie s raritnými príšerami, predĺženie trávenia jedál, rýchlosť plávania, a navštevovanie kolónií obchodníkmi. Každá kolónia má niekoľko úrovní reputácie a za každú novú získanú sa vám zvýši niektorá zo štatistík. Pomáhanie obyvateľom teda nemá vplyv iba na výšku vášho levelu (kvôli získaným expom), ale aj na tieto bonusy. Každá z kolónií poskytuje zvyšovanie iných bonusov.
Súbojový systém: Výborný, no stále chaotický
Ťažko sa to priznáva, ale za najmenej obľúbené prvky týchto hier som vždy považoval súbojové systémy. Vždy mi prišli chaotické, neprehľadné, zbytočne rýchle a mal som pri nich pocit, akoby som nad nimi nemal poriadne kontrolu. Iste, sú zábavné, o tom nepochybujem, ale nikdy pre mňa neboli to pravé orechové. Rovnako to platí aj o Xenoblade Chronicles 3, hoci zo všetkých titulov v sérii ho považujem za najlepší, keďže je najrozmanitejší. Je rýchly, vďaka grafickým efektom a preplácanému UI však často značne neprehľadný a navyše v partii máte vždy 6, niekedy aj 7 postáv, ktoré môžete ovládať, čiže ustrážiť to všetko nie je žiadna maličkosť. Súbojovému systému sa musíte dostať pod kožu a venovať sa mu, ak v ňom chcete objaviť jeho hĺbku. A tú ma poriadnu.
Medzi postavami môžete ľubovoľne prepínať a využívať ich schopnosti. Tie sa dobíjajú postupne buď časom, alebo údermi, ktoré venujete protivníkovi. Teoreticky to znamená, že ak sa vám minú dostupné údery, prepnete si na inú postavu a budete bojovať s ňou. To by bolo ideálne. Ale prakticky sa to nestane skoro nikdy, keďže aj samotné postavy, prirodzene, svoje bojové schopnosti používajú. Súboje teda vyzerajú asi tak, že si dookola prepínate medzi postavami, kým nenatrafíte na takú, ktorá má svoje schopnosti už dobité – a to nie je veľká zábava. Preto by som privítal, ak by pri ukazovateli životov každej postavy bolo aj graficky znázornené, aké skilly má v tom momente dostupné. Tým by sa eliminovalo prepínanie naslepo a odstránila frustrácia z toho vychádzajúca.
Čo sa súbojov týka, veľmi sa mi páčil nový systém reťazových útokov – Chain Attack. V tom momente sa hra pozastaví a dostanete na výber z troch možností, ako útok začať. To má podobu troch členov vašej partie, z ktorých každý do reťazového útoku prináša aj vlastný bonus. Následne vyberiete útok prvej postave, čím sa do ukazovateľa zapíšu body Tactical Points. Potom ide ďalšia postava a tak ďalej, až pokiaľ nedosiahnete minimálne 100 TP, čo spustí špeciálny útok. Týmto začne ďalší útok, čiže na začiatku si opäť vyberiete z troch možností a tak ďalej, až dokým vaše útoky dajú dohromady menej ako 100 TP. Vtedy reťazový útok končí. Chain Attacky sú tu neuveriteľne silné, je zábava ich používať a patria medzi veľké spestrenie súbojov.
Za výbornú novinku považujem aj spájanie útokov. Na tlačidlách X, Y, B máte aplikované schopnosti vášho súčasného povolania, na šípkach ↑, ↓, → zasa naučené schopnosti z ostatných povolaní. Pointa je, že ak máte nabité obe protiľahlé schopnosti, teda schopnosti na tlačidle X a šípke ↑, na Y a →, a na B a ↓, vtedy môžete spojiť oba útoky do jedného zdrvujúceho. Výsledky sú ničivé a tým pádom veľmi vďačné.
Novým elementom tu sú bytosti zvané Ouroboros, ktoré tvoria konkrétne dvojice postáv spojené do jedného. Keďže máte šesť postáv, tieto bytostí máte tri. Pre vyváženosť máte v súbojoch len obmedzený čas na ich použitie, keďže sa veľmi prehrievajú, až sa nakoniec spojenectvo postáv naruší a Ouroboros mizne. Ouroboros zároveň majú svoje vlastné špeciálne schopnosti a na rozdiel od obyčajných postáv aj zaujímavejší rozvoj prostredníctvom pomerne veľkého stromu schopností, kde si odomykáte pasívne i aktívne skilly. Vizuálne jasne pripomínajú veľkých mechov z úplne prvej Xeno hry Xenogears, ktorá vyšla ešte na PS1, avšak nikdy v Európe.
Technický stav: Lepší
Na to, že hra beží na Switchi a má tak obrie otvorené lokality, udržuje si formu a len málokedy padá pod hranicu, ktorá by ju zmenila na veľkú machuľu. To, čo tak trápilo predchádzajúcu časť, sa tu podarilo eliminovať a samotnú grafiku z určitého pohľadu dokonca vylepšiť. Tak sa zamýšľam, či v tom nemá prsty práve tá pomerná jednoduchosť stavby herného prostredia. Predsa len, už to nie je tak prepracované, nemá toľko objektov a detailov ako predchádzajúca časť, preto systém nemusí znižovať rozlíšenie pre udržanie plynulosti.
Imerzia: Zlá
No a nakoniec to najlepšie, resp. najhoršie. Ak ste milovníkom čistého obrazu, čiže obrazu bez ukazovateľov questov a radi sami zisťujete, kam máte ísť, Xenoblade Chronicles 3 pre vás nebude tou pravou hrou. Celý čas vás totiž bude strašiť veľký červený šesťuholník, ktorý ukazuje cestu k ďalšiemu príbehovému bodu. Na obrazovke bude takmer vždy, nezbavíte sa ho, bude vám zavadzať a nebudete s tým môcť nič urobiť, až pokiaľ sa príbehový quest zrazu nezmení na vedľajší alebo tzv. Hero quest (to sú úlohy súvisiace s postavami, ktoré si môžete pridať do partie ako siedmeho člena tímu). Z nejakého dôvodu sa totiž občas deje, že hoci je v určitom momente jedinou možnosťou, ako posunúť príbeh, iný quest než taký, ktorý priamo sleduje príbeh (rozumej úloha, ktorú musíte spraviť, aby ste mohli pokračovať v ceste, kam vás vedie príbeh), z nejakého dôvodu to už nie je príbehový, ale vedľajší, prípadne Hero. Troška mi uniká zmysel. Ak máte povinný quest v rámci postupu príbehu, hoci priamo nesúvisí s jeho témou, tak je to stále predsa príbehová úloha, ktorá je povinná, aby ste sa dostali ďalej.
Ale k veci. Spomínam to preto, lebo na rozdiel od príbehových questov môžete vedľajšie alebo Hero deaktivovať a tak sa zbaviť ukazovateľov, ktoré ničia imerziu. Z akého dôvodu nemôžete vypínať tie príbehové, to mi uniká. A jedna perlička – v nastaveniach si môžete vybrať, aby vám hra sama neaktivovala vedľajšie úlohy. Za to určite palec hore. Problém je však v tom, že to funguje len vtedy, ak už máte nejakú aktivovanú. Ak nemáte žiadnu, hra vám ju jednoducho zapne. Vysvetlí mi niekto logiku? Navyše sú si tvorcovia vedomí toho, že vám UI môže prekážať, keďže implementovali funkciu stlačenia dvoch horných tlačidiel naraz, čo odfotí obrazovku, ale bez UI. Takže robiť fotky bez UI môžem, ale hrať už nie? Ach jaj.
Na záver si nechávam zhodnotenie hudby. O soundtrack sa znovu postarali Jasunori Micuda a dvojica známa ako ACE, pričom výsledok je pekný. Nejde o ich najlepšie momenty v kariére (Xenoblade Chronicles 2 by vedelo hovoriť), ale hudba je skomponovaná s citom a pasuje do predvádzaných scén. Mám však pocit, že soundtracku chýbajú silnejšie melódie a momenty, ktoré by sa vám vryli do pamäti. Ako taký rozhodne funguje, ale už nie je tým najlepším na hre, ako to zvyčajne býva, keď ho skladá Jasunori Micuda.
Naše hodnotenie
Informácie o hre
Xenoblade Chronicles 3 2022
- Platforma: Nintendo Switch
- Žáner: JRPG
- Vývojár: Monolith Soft
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Conquest
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!
Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!
Informácie o autorovi
Ďalšie články od tohto autora
- RECENZIA: Like a Dragon Gaiden - Každý mafián raz napokon povie posledné zbohom 27. nov 2023
- Nightdive v ráži: Prichádza remaster Dark Forces a Turok 3 23. aug 2023
- Adventuristi pozor, prichádza nový Broken Sword (plus remake jedničky) 23. aug 2023
- Alan Wake II ponúkne plynulý prechod z filmových cutscén do hry 22. aug 2023
- Lords of the Fallen sa predstavil v podmanivom príbehovom videu 22. aug 2023
